close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Depkovanie a trápenia

Some time in my loft (podkrovie) - môj short story

5. července 2008 v 19:20 | Vaša Caspinka ala Ninka
Ani neviem, prečo som to napísala po anglicky ale som proste v "anglickej" nálade. Takže I´m so sorry for that people who don´t know english language...mnoo...sry ludia, kto neviete po anglicky a tiež sa dopredu ospravedlňujem ľuďom, ktorý to budú čítať( aj tak to nikdo nebude čítať, ale veď newa) , za to, že tam môžu byť preklepy a blbá gramatika. Písala som to asi tak ako píšem aj básničky. Proste to išlo od srdca...:) A aj to išlo tak rýchlo na blog...:D
Today, I was in my future house. We need to get some things to the loft so I said I´ll go there. It´s been twice, I was here. I climb wooden steplandder in probably the smallest room in the house. While I was climbing up, I could feel something great is up here. Then I was finally up.
Like most of you maybe know lofts from the movies. The most dark, sad and gloomy place. But that´s in fact the reason I really love it. I just stayed there, doing nothing. I could hear the wind blowing outside, but like it was in the loft. I could hear every sound, only the softest wind, which was coming from the ouside.
I put those things- bags with my child books and toys and left them on the ground on the right side, where were the rest of my old things. I almost got tangle in one cobweb. But I smiled in that idea. Cobwebs in our future house and we´re not living here yet. I will be interest what will be here when they´ll live here. There was just a small light, so I take a torch from downstairs. I wanted to explore every inch of this great place.
I could feel hot. Hot, because there were no windows, and although the wind was still blowing, warm reached every part of my body.
It was strange here. Like I was there the first time. I don´t know why, but I can feel some magical things up in here. Yeah, I´m still dreaming of founding some gate to the past. To the age of swords, kings, queens and war. An of course probably gentle heroes, which would save my life. I´m still a child as you see. Maybe I take bags with my old things back to our flat...:D
I turn on the torch so I can see more. In fact, that there were the boxes and bags, there was nothing else. But it was still magical. For once time I could also feel there was somebody, but than I just said that that was only a wind blowing through the roof and making noice like walk, because there were still some wrappers since when we started to build this house.
Then, I´ve got shocked when I see my figure in the reflection. I was standing there alone. Like I thing all my life I would be standing alone in this place.
I really fell in love with the loft. With my loft. I was only my and no one can take that back. I was imaging that I will arrange it like my "second room". I will bring here some table and some seat. And of course my block and pen. I would write my best poems in here. I would think here about my life about my sadness and it would be my secret place to hide, when I´ll be in bad mood. And, I´m suposed I´ll be in the near future. I could be here alone. And that´s what matters.
But I only hope I won´t be alone for all my life.

Mnoo...:) Ja wim, že nič moc, ale tak vydala som zo seba asi šecko. Papa...
Vaša Caspinka

zAmYsLiTe Sa, ĽuDiA

6. června 2008 v 20:31 | Ninka
Už vás niekedy napadlo zamyslieť sa nad svojím životom? Prečo ste tu? Na tom mieste kde ste? Mňa to napadlo práve teraz. Ja nieviem, či je to moje "poslanie" ale myslím si, že ja som tu hádam iba na to aby som pomáhala. Keď moji kamaráti majú problém (teraz myslím konkrétne na jedného), tak ja vždy pomôžem. Ale keď ja som mala problém, po rozchode s mojou bývalou naj. Kam., prežívala som hrozné obdobie. A zrovna ten človek, ktorého som potrebovala, mal vtedy iné starosti s jednou sprostou blondínou...
A tak som samozrejme zostala sama. Potrebovala som sa s niekym tak hrozne porozprávať, lebo som jednoducho nevedela, čo so sebou. Samozrejme, že mám ešte jednu kamarátku (teraz tú naj) ale ja sa s ňou tak proste neviem porozprávať(nič proti tebe LenciQa si úžasná).
Ja som proste potrebovala iba toho jedného človeka. Ale on nebol na blízku. Potom mal problém on s jedným jeho kamošom a kto bol ten sprostý, že hneď mu podal pomocnú ruku? Samozrejme, že ja! Kto iný? Pomohla som mu a tak a potom bolo zase všetko ok.
Ale teraz sa zase ja potrebujem s ním porozprávať ale on nie je k dispozícii. Jednoducho nie. A ja už vážne nemám síl dusiť v sebe ten hnev a tisíc otázok a ja už proste nemôžem.
Potrebujem ho ako vodu, možno ešte viac. Strašne mi chýba.
Teraz by som sa s ním rada rozprávala o mojom ďalšom probléme s našou "úžasnou" triedou. Akosi dosť dôležité informácie ma začínajú obchádzať, lebo môj spolusediaci povedal, že som "moc slušná". Odkedy mi to povedal, neviem zaspať. A odvtedy sa to samozrejme aj opakuje. Pýtam sa :"Prečo ste mi to nepovedali". A odpoveď? "Si pri slušná."
Ja už vážne neviem...som? Ja sa tak nikdy neberiem. A rada by som si o tom pokecala, ale ja tú osobu už vážne zabijem. Nemá čas! Ani 10 min. pre jeho kamošku, ktorá ho vždy podrží! Ani poonďatých 10 min. Pochopíte to? Ja už nechcem chápať nič...ja už končím, už nevládzem...Čo si myslíte, že koľko mám tej sily? Na rozdávanie? Asi ťažko...
Takže treba sa niekedy zamyslieť nad sebou a pozrieť sa, akú úlohu odohrávate v tejto veľkej hre zvanej ŽIVOT. Ja som sa zamyslela...a je mi z toho do plaču.

22. 6. 2007- čo mám sakra robiť?

22. června 2007 v 17:26 | Ninka
Dnes bol strašný deň. Ako vždy keď sa ide dačo pošahať, tak všetko začalo super- čakali sme s Wewou a Mimou pred školou a Dávid došiel. Kedže sme odovzdávali učebnice, tak mal dve tašky(jednu na chrbte a ete igelitku v ruke), bol uťahaný a oznámil nám, že má 35 učebníc. Prehľadala som naše budúce učebnice(kedže sú starší o rok, dávali nám učebnice). Pokecali sme, pohodička. Pak došiel Tomáš a úplne bez problemov nás pozdravil(čo sa nestáva často) a zobral nám Dávidka! ☻
Zatim šecko ok. Došli sme pak do školy a ponáhlali sme sa za Dávidom a Tomášom po schodoch až na naše spoločné poschodie(najvyššie, my sme prvá trieda na ľavo, oni na pravo), došli sme do triedy a tam sme videli dákych robotníkov, ktorý nám konečne montovali žalúzie na new okná. My s Mimou a Wewou úplne happy. Konečne nebude slnko. Dali sme si veci do triedy ale pak za nami došla jedna profka, že sa máme presťahovať na chvílu do inej triedy kým dokončia tie žalúzie. My taký, že ale veď vpohode, my počkáme.
A teď to príde. Došla za nami naša "milovaná" triedna a povedala s kľudom američana(či jak sa to hovorí): "Zoberte si veci, sťahujeme sa do inej triedy." v tom okamžiku sa mi zastavilo myslenie. Nevedela som, čo vravela a tak som si to ešte pár krát zopakovala v mysli. Čo? Preč? Veď tu som prežila všetky moje úspechy aj prehry, prvé lásky aj zlomené srdcia, prvé zlé známky aj dobré hodnotenie v niektorých predmetoch. Preč? Najprv som si myslela, že si hádam robí srandu. Veď Kvarta(dávid, tomáš a ďalších X super chalanov) je oproti nám! Celé prestávky presedíme(prestojíme) na chodbe a pozeráme do ich dverí. Keď dostanem zlú známku,a vidím ako sa blíži MY LOWE- miško, tak mi je lepšie. Ale teraz?
Zrazu všetci začali brať lavice, po tom čo triedna povedala, že si máme brať všetko. Mima mi pomohla zobrať moju lavicu, to bolo ešte oki. Ešte sme sa smiali, keď sme sa skoro zabili na schodoch. Potom sme došli do novej triedy(od Kvarty musíš zísť schody, zatočiť do prava, prejsť dlhú chodbu, ďalšie schody dole, potom zase do prava a na koniec chodby- A 11). Keď sme tam položili tú lavicu, prišlo to na mňa. Vracali sme sa do triedy ešte pre stoličky a tak. Snažila som sa to udržať. 3 stoličky som preniesla a potom som sa vracala do našej triedy a začala som plakať. Len tak zrazu. Došla som do triedy, kde už neboli žiadne stoly ani stoličky. Zobrala som ešte jeden kvetináč a vyšla som z triedy. Bol tam Dávid. Povedali sme mu, že sa sťahujeme. Wewa už plakala a ja som tež začínala. Smial sa na tom. Pak povedal: "Veď sme stále na rovnakej škole. Budeme sa kamošiť." nedalo sa ani po tomto prestať plakať. Išla som zase do tej nowej triedy a cestou tam som sa totálne rozplakala. Všetci tak na mňa že "Čo???" mima im iba tak povedala, že to kvoli sťahovaniu. Diky, mimuš. Lebo keby im nič nepovedala, asi by sa ma na to stále vypytovali.
Boli sme v novej triede a triedna taká, že stratila nejaké kľúče. Nemala som ani potuchy, aké kľúče, no povedala som, že sa pôjdem pozrieť hore do našej starej triedy, či tam nie sú. Bolo to preto, lebo už v tej triede nič nebolo a nemala som dôvod tam ísť. Mima išla za mnou.
Došla som do triedy a keď som tam videla všetko prázdne, zase som sa rozplakala. Chvíľku som stála vo dverách a pozerala som na Kvartu. Tam bolo všetko v pohode. Pozrela som sa ešte do triedy. Nechcela som odísť. Aj keď tá A11 má lepšiu polohu a nesvieti tam slnko. No a? Ja chcem byť tu. Chytila som sa zárubne dverí a nechcela som pustiť. Mima ma musela odtiaľ odtiahnuť, lebo by som inak nešla. Plakala som ešte po ceste a potom som sa zastavila a išla som na WC. Zavrela som sa a pozrela som sa na seba. Mala som celý červený nos a opuchnuté oči. Pretrela som si tvár vodou, aby to nebolo až tak vidno a išla som do triedy. Odovzávali sme učebnice a keď som sa rozprávala s Mimou, každé naše druhé slovo; veta, bolo že:" Naša trieda bola lepšia." alebo." Tu sa mi to nepáči." a podobne. Keď sme odovzali učebnice, tak sme išli na WC na našu chodbu. Zastavila nás triedna Kvarty, že či už môžu nosiť učebnice a my že hej. Tak sme mali happy náladu...chvílku.
Čakali sme dosť dlho a pak sme mali 3. kolá donášania kníh od Dávida, Miša, Tomáša a Igora a ete dalších z ich triedy. Bolo to ok.
Pak nám ich rozdávali a vymienali sme si učebky, aby sme mali po dávidovi, miškovi tomáškovi atď. Ja mám 6 po Miškovi, 5 po Tomáškovi a Mima má 8 po dávidovi.
No...po škole sme si ete išli sadnúť pred môj dom...tam sme plakali a rozprávali o tom, aká je naša triedna sprostá, keď vidí, že na tej chodbe máme kamošov, a na tej new budú maturanti!!!!!. 4.A.....Ako! To mi je nač. Šak sa nám budú rehotať.
No....pak som bola na koníkovi a tam som sa tiež len tak rozplakala. Teď som doma a plačem a hádžem všetkým čo vidím. Som skoro rozbila okno. Pred chvílou som sa hodila na postel a rozmýšľala som o tomto úžasnom roku. Bolo to super. Začali sme sa baviť s Kvartánmi a keď už sme sa chceli ete lepšie skamošiť, ona nás presťahuje!!!!! KRUTÉ!!!!
Nj....moc dlhé, ja wím....ale pls...
!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!HELP!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

20. 6. 07 (streda)

20. června 2007 v 20:51 | Ninka
No....tak super. Dozvedela som sa šokujúcu správu: pravdepodobne som ho Tomáša!!! Áno do toho Tomáša , ktorého som milovala pred rokom, do toho Tomáša , ktorý má dnes štrnásť, do toho Tomáša , ktorý dnes balil staršiu babu.....Myslela som, že mi je Tomáš úplne fuk, veď už doňho nie som, ale...ako som videla ako zastavil tú babu(by the way, kamošku Wewinej segry) a pýtal si jej číslo, tak som išla do triedy, ako bez duše. Sadla som si na stoličku a pozerala som do zeme. Nevedela som, čo je so mnou. Zazvonilo. Došla profesorka. Postavili sme sa(ako vždy keď dojde profesor) a potom som si sadla. Profka mala niečo na prácu a povedala, nech si robíme čo chceme. Tak ja som si položila hlavu na stôl a začala som o tom všetkom rozmýšľať. Spomenula som si na minulý rok- jeho úsmev, vlasy, to ako chodí- VŠETKO! Spomenula som si na to, ako som doňho bola zamilovaná. Ako som tak spomínala, tak sa mi zrazu zahmlilo pred očami. Myslela som, že to je iba tak, no potom mi došlo, že sú to slzy. Zakázané slzy. Veď už doňho niesom! Ako môžem kvoli nemu plakať!?
Zlé na tom je, že dnes má Tomáš 14. Neviem prečo je to zlé, ale to mi robia schválne.
Ďalšia zlá správa- boli sme s Mimou a Radkou v Lužnej. Všetko bolo oki- haluzka a tak. Lenže, prečo by sa nemalo niečo pokašľať? Samozrejme sa to pokašľalo.... Ležali sme na deke, pozerám na Mimulqu a pak som si iba tak zavrela oči a dala som si hlavu na deku. Zrazu som mala niečo ako vidinu. Skúsim opísať:
Takže...neviem aké je tam prostredie, ale vidím tam Tomáša- drží v ruke dýku namierenú do predu(zatiaľ nevidím kam), chce už bodnúť, no ja tam dojdem a zastavím ho- chytím mu ruku. Teraz vidím už aj na koho Tomáš mieri- na Dávida zviazaného v lane o nejaký čierny stĺp. Tomáš sa otočí ku mne. Dýku drží stále v ruke, ale zloží ju. Pobozká ma. Ako sa tak bozkávame vytiahne dýku(ja nevšímam) a dabodne mi ju niekde medzi ramenom a hruďou(tam kde začína ruka). Ďalej nevidím...
Som z toho úplne zmätená. Vždy, keď zavriem oči, alebo iba pomyslím na Tomáša, tak sa mi toto objaví. Sle nie celé, ale iba tá časť ako sa bozkávame a on zabodne do mňa tú dýku.
Bože...je to strašné! Čo mám sakra robiť?

♥Dážď♥- inšpirácia, smútok aj šťastie

14. června 2007 v 19:50 | Ninka
(18:00)
Sedím na záhradnej hojdačke na našom balkóne. Vonku je vlhko a predsa prší. Aj keď je to len letný dážď. Spomínal na to, aké to pre mňa bolo prechádzať sa v tom daždivom počasí. Mala som premoknuté celé oblečenie, vlasy tiež, no bolo mi fajn. Nechcela som ísť domov, no musela som. Rodičia sa vrátia z rodičovského a ja sa bojím, že dážď je teraz môj jediný kamarát. Dážď. Slovo, ktoré pre tých čo smútia znamená šťastie a pre tých čo sú šťastný smútok. No nie je to príjemné, keď ti kvapky dažďa stekajú po tvári? Vyzerajú ako slzy, ktoré práve z očí vykĺzli. Postavím sa z hojdačky, prejdem k zábradliu, opriem sa. Ruky mám už celé mokré, na okuliare mi padajú kvapky zo šedého neba, ako perličky, ktoré zdobia nádherné náhrdeľníky. Bojím sa, že za chvíľu príde realita. Pozerám sa na ľudí z 11. poschodia, ako sa skrývajú pred dažďom, no nikto sa neprechádza cez prostred ulice. Napadá ma: "Prečo?" Lebo nikto nie je taký blázon ako ja. Tá, ktorá smúti a má toľko problémov, že už ani nevie kôli ktorému jej práve slzy padajú na učebnicu matiky, ktorej tak veľmi nechápe.
Moja básnička

Dážď

Dážď všetko zmil,
dážď, ten všetko prežil.
Staré rany zahojil
i nové odokryl.

Pomáha aj ničí,
cítiš jeho nárek, cítiš ako kričí.
On prejavuje naše smútky,
on hodnotí naše skutky.
Iba on všetko vie,
nikomu o naších tajomstvách nepovie.

On nás vypočuje,
on nás poučuje,
hreší nás za naše činy,
stará sa o to aby naše chyby na nás zanechali aspoň trochu viny.

Niekto má boha,
my máme toho, čo nám poslala obloha,
dážď,
to je ten boh náš.

Ale ani smrť sa mu nevyhne,
po chvíli, dlhej alebo krátkej, on a všetky jeho slzy, to všetko pominie.

Nj....nič moc.....to ja iba tak na rýchlo.... ☺☻

Smutné rána= Smutný deň

10. května 2007 v 20:01 | Ninka
Myslím, že to poznáte. Deň, ktorý má byť zlý. Písomky, skúšanie a tak podobne. Počasie to väčšinou vystihuje. Dnes ráno sa zobudím s celkom dobrou náladou ale akonáhle sa pozrem do okna, všetko je pokazené. Kvapky dažďa sa trblietajú ako krištáliky na mojom okne. Cesty sú mokré, ľudia naobliekaní ako na zimu. A že máj! Tešila som sa na to, že konečne bude teplo, ale asi sa ešte dlho načakám. Bolo mi jasné, že sa dnes niečo stane. Niečo smutné.
Obliekla som sa do kostričkového oblečenia ako každé ráno, keď idem do školy a ponáhľala som sa k výťahu, kedže bývame na 11. poschodí. Výťah ma odviezol až dole. Otvorila som dvere a išla som smerom ku hlavným dverám. Otvorím dvere a čo nevidím: ten krásny chalan z 9. poschodia tam celý premočený stál a držal mi dvere. Ako vždy ma iba placho pozdravil a ja som ho odzdravila naspäť.
Po tomto som vyšla už z domu a zapla som si mobil. Zo zúfalstvom som klikla na zoznam pesničiek a snažila som sa nájsť pesničku Cry me a river- Justin Timberlake. (krásny slaďák) No ale ako som čakala, nenašla som ju tam. Tak som si pustila What goes around, od toho istého speváka.
Započúvala som sa do hudby a snažila som sa nevnímať kvapky vody okolo mňa. Po chvíľke mi začala byť zima. Natiahla som si bundové rukávy viac na ruky, aj tak mi to nepomohlo. Nikto nebol na terase kadiaľ som chodila ku škole. Až keď som došla už premoknutá k prechodu, bolo tam pár ľudí.
Celá cesta do školy bola akási unudená. Až keď som bola pri "múrikoch"(také miesto pri škole) videla som Mimu a Wewu. Kedže pršalo, hneď sme šli do vnútra školy, aby sme nepremokli. Mima mi povedala, že jeden chalan, čo sa jej lúbi a tiež náš kamoš už išiel pred školu. Keď sme tam došli, pozdravil ma.
On zostal vonku, my sme šli dovnútra. Mima naňho stále pozerala. Potom odišiel.
Hodiny prebiehali pomaly a strašne nudne.
Aletuším po druhej hodine sme vyšli s Mimou na chodbu a videli sme toho už spomínaného chalana ako sedí na zemi pri naších dverách opretý o stenu. Búchal si vraj hlavu. Celá naša trieda vyšla a začali sa nás pýtať, že čo sa stalo...my, že nevieme. Išli sme za ním a sadli sme si k nemu. Spýtali sme sa, že čo sa stalo. Povedal, že to je jeho problém a my, že však nám to povedz, aj my ti všetko hovoríme. A on, že nie všetko. Potom sme počuli už iba ten nepríjemný zvuk zvončeka a on sa postavil. My tiež. Stále neviem, čo to malo znamenať. My mu hovoríme všetko...
Potom bol už v pohode ale neodpovedal nám, že čo mu je. Povedal, že to máme nechať tak.
Mm....

Depka

24. března 2007 v 15:11 | Ninka
Takže...poznáme to: slzy, slaďáky-smutné pesničky, čokoláda, mizerná nálada, nezodpovedané otázky...veľa slovami sa to dá opísať...
Vždy to začne len tak obyčajne...z ničoho nič...a zrazu...ani nevieš ako, slzy sa ti púšťajú z očí, ako dhá rieka, ktorá sa nekončí, verckovky nepomáhajú, zistíš, že si stratil/a všetko, čo ti prinášalo šťastie...a teraz... je to všetko v troskách. Behom pár sekúnd si na dne...pomáhajú ti kamoši ale aj tak nepomáha...Myslíš iba na príčinu depkovania...Najčastejšie príčiny sú:
1) LÁSKA
Všetci to prežili...rozchod, nezáujem, nevera, pomiešané city.
a) Rozchod je smutná vec...vždy vieš, že to niekedy príde...ale nechceš aby to prišlo tak skoro...ale tomu sa nevyhneš...
b) Nevera sa naozaj nedá odpustiť. Myslíš si. že ste šťastný, ale nie ste...urobí niečo zlé a všetko je stratené...Je to oveľa nepríjemnejšie než rozchod...
c) Nezáujem...toto poznám hlavne ja a moje kamošky...Páči sa ti niekdo, ale on ani nevie, že existuješ, alebo vie ale nepáčiš sa mu/jej. Nedá sa s tým nič robiť...City sa nedajú ovplyvniť...
d) Pomiešané city- nevieš či sú tvoje city správne, nevieš sa rozhodnúť...Mám veriť svojím citom, ale ktorým? pýtaš sa...treba si tie city najprv overiť...pravda môže byť krutá...

2) KAMARÁTSTVO
Kamoši ťa obviňujú z niečoho, čo si neurobil, alebo ťa jednoducho nedokážu pochopiť. Chceš sa s nimi kamošiť, ale nie sú takí, akých si si predstavoval/a. Hovoria o tebe nepravdy. Vymýšľajú si hrozné veci, len aby ťa naštvali. Nedá sa to nevšímať, ale musíš sa snažiť. Ináč to nejde. Keď sú blbý, tak ich nechaj. Hlavne sa nerob, že ťa to trápi a buď milá/ý. To ich dostane zaručene do pomykova a budeš za hviezdu. Možno si ťa prestanú doberať a začnú sa s tebou baviť, ale ty sa na nich vykašli...Kamarátsvo na druhý raz? Nie...to by si nemal/a urobiť, je to hlúposť...Najdeš si aj iných.
3) RODINA
Nechcú ťa pustiť von, berú ťa ako decko...furt ťa kontrolujú? Chcú vedeť vždy kde si a čo robíš? Nedajú ti ani trochu voľnosti? Poznám...Nedaj sa odradiť a chovaj sa jak dospelý/á. Potom ťa už možno prestanú komandovať.
4) ŠKOLA
Známky, skúšania...Nie je vždy všetko za 1. 40% z Matiky...poznáme to...keď to nevieš tak to sa už jednoducho nedá naučiť...môžeš sedieť nad učebnicou celý deň...vedomosti ti len tak nenasáču do hlavy. Doučovanie je dobrý spôsob ako si zlepšiť známky, ale kdo by chcel po tom dlhom a nudnom dni v škole ešte ísť na doučovanie toho predmetu, ktorý nenávidíš? Málo ľudí. Ale niekedy sa naozaj treba premôcť. Ale aj keď sa učíš a potom dostaneš 8b/20...znamená to, že to neni vporiadku...a už vôbec nie, keď podobné výsledky má aj celá trieda...v takom prípade sa musíš spolahnúť na to, že vám učiteľ/profesor nedá opravnú písomku...lebo to skončí ešte horšie.
No....kks...jaké dlhé...mňa asi porazí...som sa kapánek rozpísala...ak budete cet dodať dačo tak píšte....rada čítam... :-)

Strašné!!!

24. března 2007 v 14:16 | Ninka
Všetci určite poznáte tie dve slová: depkovanie a trápenia... Nedá sa tomu predísť ale dá sa urobiť jedno...jednoducho DEPKOVAŤ!!! Mne pomáha toto:
1) NUTELLA- pomáha...naozaj...ale netreba to preháňať...stáva sa aj také, že máš týždeň depku a všetka čokoláda je het...
2) SLAĎÁČIKY- alabo smutné pesničky...nevadí, že si pri tom aj poplačeš...patrí to k tomu...zmier sa s tým...a naozaj ti to pomôže porozumieť tvojim problémom...
3) CORN FLAKESY- toto pomáha asi iba mne...mmm...ta čo už...ale jednoducho je to cool....možno ti pomôže aj nejaké oblúbené jedlo ako sladkosť abo chipsy...fakt nwm...
Mne pomáha toto všetko...
Napíš, čo pomáha tebe pri depkovaní!
Dix...a pozri anketu...
Čekuj...idem si pre Nutellku...aaa CRY ME A RIVERRRR.....
 
 

Reklama