close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

1. poviedka

Názov pre 1. Suspian poviedku!

21. prosince 2008 v 20:03 | Vaša Caspinka ala Ninka
Už som na to došla!:)
Napadol ma názov pre moju 1. Suspian poviedku(čítaj tu).
Je to "Znovu a Navždy" čiže "Again and Forever".
Teraz by som poprosila vaše názory...:)
Snáď sa to bude ľúbiť....:)

16. kapitola- Všetko pre nich dvoch

16. listopadu 2008 v 16:58 | Vaša Caspinka ala Ninka
Tak ahojte! Vrátila som sa aj s novou kapitolkou mojej Suspian story...:) Dúfam, že poteší. Stále sa mi zdá, že sa tam dokopy nič nestalo, ale čo už...:D Jo a je to zase taká "Susanina kapitola" kedže ta predtým patrila hlavne Caspianovmu úteku...:)
Je tu dôležitá jedna pekná vetička: "Muž, ktorý by za ženu, ktorú miluje aj život položil, prežíva skutočnú, pravdivú lásku." ktorou som sa inšpirovala z filmu "Casanova", do ktorého som momentálne blázon...:D Niečo také podobné tam bolo povedané a veľmi sa mi to páčilo.
Idem teraz s maminou a jej kamoškou ete na kávu do obchoďáku, takže prídem večer. Dovtedy si zatiaľ pekne čítajte...:) A komentáriky by ma veľmi potešili...:)
"Kde si bola?" kričal Salvador a ťahal Kráľovnú Susan za sebou. Tá sa vzpierala a snažila sa vymaniť z jeho zovretia, ale oproti nemu bola príliš slabá.

"Iba som sa bola prejsť!" zhíkla Susan a zachovala si na tvári pokojný výraz alá "ja o ničom neviem", no aj tak sa začala trocha obávať, že už o Caspianovi vedia. Raz si to predsa bude musieť niekto všimnúť, že zmizol.
KLik na CČ

Zachráňte Juliana!

13. října 2008 v 22:11 | Vaša Caspinka ala Ninka
Ja som vám vravela, že ete tak skoro neodídem!:D
No, takže je tu taká menšia akcička...:)
Tí, čo čítate moju fanfiction o Susan a Caspianovi (TU♥ ) tak isto viete, aká je tam teraz situácia...Julian (syn Caspiana a Susan) je choručký a je možnosť, že zomrie...
Ale som sa rozhodla, že dám aj vám priestor vyjadriť sa a preto som usproriadala túto "akciu" s názvom "Zachráňte Juliana", kde môžete napísať svoj názor na to, ako by sa to s ním malo skončiť, či ho mám nechať prežiť, alebo ako teda...:)
Takže píšte tutok do komentov, budem rada, keď sa vás vyjadrí čo najviac!:)
A ešte raz ďakujem, že sa vám moje poviedky páčia, lebo to mi dáva taký "pohon" aby som pokračovala a vlastne viem, že moja práca nie je zbytočná!:) (nepovedal Ben dačo take ohladom jeho fanyniek?:D že od nich rad dostava listy, lebo vie potom, že jeho praca nie je zbytočná?:D jejda ja som sa iba inšpirovala mno čo už...:D)
A spravila som aj taký menší blendík...:)
Tak, už sa teším, keď si budem čítať vaše názory (ak teda dáke budu) keď sa vrátim z Paríža...:)

15. kapitola- A bude to ešte horšie...

11. října 2008 v 21:21 | Vaša Caspinka ala Ninka
Tak asi z názvu je to dosť strašidelné, ale mám k tejto kapitole taký osobnejší dôvod...čítajte na konci...Hope you like it...:) Pekné počteníčko♥
Caspian poháňal Destiera stále rýchlejšie a rýchlejšie aj keď po čase vedel zistil, že už sa to rýchlejšie proste nedá. Chcel sa ale na hrad dostať včas a mal zmiešané pocity z toho, čo práve spravil. Nechal tam Susan. V rukách Salvadora! Muža, ktorý ju chce celkovo zničiť.
Stuhla mu krv v žilách a necítil si už pomaly žiadnu časť tela. Iba tam tak sedel na koni a nechal sa unášať tempom jeho cvalu.
V hlave mu dunelo tisíc otázok, výčitiek, nárekov a prosieb. Bolelo to. Príliš veľa sa toho stalo za úbohých pár dní a on nebol schopný to všetko zpracovať. Dozvedel sa, že má syna, vrátila sa mu jeho Susan, zistil, kto sa skrýva za tými povstaleckými kmeňmi, hneď potom o Susan prišiel ale ešte predtým mu stihla povedať to magické "milujem ťa". A on to povedal tiež. Ako prvej žene na celom šírom svete.
Caspianove svaly sa začali uvoľňovať a napätie o trochu ustúpilo. Aspoň niečo ho aj v týchto ťažkých dobách vedelo upokojiť.
Klik na CČ to read it all

14. kapitola- Niečo sa zmenilo

14. září 2008 v 20:46 | Vaša Caspinka ala Ninka
Takže iba pre vás...:) Nebudem komentovať, prečítajte...:)
A spravila som aj taký menší blendík k tejto kapitolke...:)
Caspian celý deň iba sedel pri Salvadorovom stane a rozmýšľal. Čo všetko preňho znamenali- Susan a Julian. Ako by bez nich nemohol žiť. Nedokázal by to.
Nikdy nerozmýšľal o rodine, o ženách, o deťoch. Vtedy boli podstatnejšie veci- jeho strýko, záhady Narnie, ktoré chcel spoznať a nemal čas rozmýšľať čo bude potom.
Ale to všetko bolo pred tým ako stretol Susan. Neveril, na osudné stretnutia, na to že jediný človek by vám mohol zmeniť celý život. Teda pokiaľ nestretol svoju "vyvolenú". Pousmial sa nad tým slovom. Zomrel by kvôli nej, nechal by sa mučiť, iba aby bola v bezpečí, trpel by preto aby sa jej mohol aspoň raz dotknúť a pomôcť jej.
Klik na CČ

13. kapitola- Iba jeden

19. srpna 2008 v 0:58 | Vaša Caspinka ala Ninka
Juuuj! Tak sa tešte ďalšia kapitola! Nechcem vám do toho nič kecať, užite si to...:) a ja wim, že je to dlhé dáko som sa rozjela...:D Písala som v noci neviem, či tam nebudú dáke preklepy...Jo a tu angličtinu si pls nevšímajte v tom Flashbacku...keď mne sa tá scéna páči iba v orig. prevedení...:)♥
Aj avatar mám k tomu Flashbacku...síce už starší, ale je↓
Susan so Salvadorom sa vrátili, keď už bol čas na obed a Susan už nevydržala iba tak nečinne sedieť na pláži a užívať si krásneho výhladu pri takom hroznom mužovi ako bol Salvador. Jednoducho ju od neho všetko odpudzovalo. Tie jeho kyselé úsmevy, slizké bozky, drsné dotyky, primitívne otázky a tie jeho pohľady. Jeho pohľady ju odpudzovali zo všetkého najviac, lebo si ju stále premeriaval a bohvie čo si predstavoval. Susan to pre istotu ani nechcela vedieť, lebo by jej z toho určite prišlo zle.
Klik na CČ!

12. kapitola- Vo vnútri Susaninej mysli

12. srpna 2008 v 20:27 | Vaša Caspinka ala Ninka
Salvador sa o chvíľu vrátil za Susan, ktorá trpezlivo čakala na mieste, kde ju predtým nechal. Zatiaľ, čo bol preč rozmýšľala o čom sa tak s ním asi chcel ten vojak rozprávať. Neušiel jej ten "nenápadný" letmý pohľad na ňu. Čo chceli vedieť? Že, či Salvador z nej urobí svoju Kráľovnú, alebo ako sa jej čo najskôr zbavia? Ale veď prečo by sa jej mali zbavovať, Salvador ju potrebuje aby sa dostal k trónu.
Svoju pozornosť ale venovala iba Savadorovmu zvláštnemu výrazu na tvári, ktorý sa mu tam objavil, keď podišiel ku Kráľovnej.
Tá ho detailne pozorovala. Čo to bolo na tej jeho tvári? Vedela čítať ľudí a Salvador bol pre ňu ako otvorená kniha písaná veľkými písmenami. V tvári mal plány na niečo zlé. Plány, ktoré práve rozoberal v mysli.
Úškľabok na jeho tvári, keď prišiel ešte bližšie k nej a uvidel ten skúmavý pohľad jej neušiel.
"Všetko v poriadku?" spýtala sa a snažila sa zachovať pokoj. Veď sa možno ani nič nedialo.
"V úplnom." Odvetil Salvador s úsmevom.
Susan cítila v tomto malom geste niečo významné. Lenže čo?
"Tak preto ten úsmev?" opýtala sa a naklonila hlavu na stranu.
"Čo sa nemôžem usmievať?" čudoval sa Salvador.
"Keď sa usmieva zlosyn tak to vždy znamená niečo zlé, ako keď sa usmieva niekto dobrý." Odvetila Susan.
"Napríklad kto dobrý, moja Kráľovná?" Salvador viedol debatu inám a Susan vedela, že jej neodpovie na to, čo sa dialo, zatiaľ čo bol preč a tak to nechala zatiaľ plávať.
"To je jedno. Prejdeme sa?" napadlo ju, aby sa neocitla v trapnej situácii, keď by sa nemali o čom rozprávať a Salvador by ju zase začal bozkávať a ona by to už nezniesla.
"Môžeme."
A tak nasledovala Salvadora, ktorý zamieril k pláži.
Jasne si spomínala na to, ako sem druhý krát prišla do Narnie. Z tej jaskyne. Jeden moment bola v Londýnskom metre a druhý už bola v Narnii. Vtedy sa cítila týmto príchodom úplne unesená, ale nebola by to Susan, keby zase nemyslela na to, že raz sa odtiaľto bude musieť vrátiť.
A keby sem vtedy neprišli, nemala by teraz problémy, bola by v Anglicku spokojná a najlepšia pomaly na celej škole, nebola by zamilovaná do toho najkrajšieho Kráľa na svete, nemala by s ním syna a proste by tu ani nebola.
Veď koľko si poplakala tie posledné dni, keď tu bola aj so svojími súrodencami a už hádala, že niečo ku Caspianovi cíti. Plakala veľmi dlho do noci a počítala dni, odkedy je v Narnii. A iba čakala, kedy sa objaví Aslan a povie im, že musia ísť domov. Ale to nečakala, že už sa nebude môcť vrátiť. Ale bola tu. Je tu.
Keď sa tak nad tým zamýšľala, bola tu šťastná. Aj keď terajšia situácia nevyzerala najlepšie, lebo prečo by jej s Caspianom a Julianom doprial osud nejaké tie šťastné chvíle spolu?
Pri Caspianovi sa cítila úplne inak. Nebola Kráľovná Susan, ani študentka Susan z Anglicka, ba ani výborná lukostrelkyňa Susan. Proste bola iba Susan. Pri Caspianovi bola niekým úplne iným. Sama sebou. Konečne sa našla. On tu bol, aby ju chránil, keď sa blížilo nebezpečenstvo. On jej ponúkol rameno na vyplakanie, keď už nemohla držať svoje emócie ďalej v sebe. S ním sa mohla porozprávať, keď potrebovala. Zverila by mu dokonca aj všetky svoje tajomstvá a najtajnejšie túžby. Vedela, že on bol ten, ktorému mohla dôverovať.
Áno, bola šťastná svojím pobytom v Narnii. Bola šťastná, že tu je. Za nič by to nevymenila.
Ako tak rozmýšľala nad týmto všetkým, ani si neuvedomila, že Salvador ju pozorne sleduje a že skoro doňho nabúrala, lebo sa zastavil. Otočila sa naňho, keď už stál pri jednej z tých veľa jabloní, ktoré tam ešte vždy stáli.
"Čo je?" reagovala na jeho pohyb.
"Rozmýšľaš nad niečím, moja Kráľovná." Znela to ako otázka alebo konštatovanie? Hovorila si Susan. A s tou "tvojou Kráľovnou" choď niekam! Nie som tvoja Kráľovná! Hučal jej vnútorný hlas.
"Možno." Odpovedala na jeho konštatovanie.
"Nad Caspianom?" bola otázka, ktorá Susan prekvapila, ale nedala to na sebe vidieť. A ten to odkiaľ vie? To je na mne až také zrejmé?
"Nie." Vieš, že klamanie ti naozaj nejde?
"Ale áno, neklam." Rýpal Salvador.
"Neklamem." Nedala sa Susan.
"Nemusíš sa somnou hádať, lebo keď klameš, tak klameš iba sama seba, nikoho iného." Prvý krát počula vravieť Salvadora vážne.
No dobre, priznávam, klamem sama seba. Priznala si Susan, ale neodvážila sa nahlas to povedať.
"No a čo ak nad ním rozmýšľam?" povedala Susan ticho.
Salvador si ju začal skúmavo prehliadať, aby zistil, o čom asi tak môže presne rozmýšlať. Caspian. To je obšírna téma...
Ale ju sa nedalo len tak jednoducho "čítať". Skrývala v sebe všetko. Mal šťastie, že vôbec uhádol, na koho myslí, lebo to mu bolo zrejmé. Ale inak nič. Ona dokázala v sebe dusiť bolesť, hnev a aj lásku, keby chcela. V tom bola jednoducho profík.
Preto ju len tak niekto nevedel "prečítať".
"Chceš byť s ním." Povedal nakoniec Salvador, ale až potom si uvedomil, ako primitívne to znelo.
Susan sa v mysli rozosmiala. Salvador urobil pokrok storočia...
"Vieš, že to znelo hlúpo?" vykĺzlo z jej úst a aj Salvadora to rozosmialo.
"Viem. Hlúpe a sentimentálne veci sú okúzlujúce." Zahlásil.
"Tým mi chceš niečo naznačiť?" spýtala sa s pomyslením, že sa mu aj ona ľúbi, ale tie dve slová "hlúpa" a "sentimentálna" jej k sebe samej nejako nesedeli.
"Nie, ty nie si hlúpa. Ale očarujúca určite." Povedal Salvador a Susan sa zľakla chvíľkového ticha, po ktorom vždy (ako vedela aj z amerických romantických filmov) príde pusa. Pane bože, len to nie. Urobím všetko preto, aby ma nepobozkal. Hnusil sa vnútorný hlas.
"A prešibaná." Dokončil Salvador so žiarivým úsmevom a iba tak mimochodom sa pozrel do Susaninho výstrihu na šatách.
Kráľovnú zachvátila panika. Teraz už to nebola iba taká sranda. Vedel o dýke? Alebo je proste ako všetci ostatný mužský a iba sa jej pozrel do výstrihu?
Niečo jej hovorilo, že Salvador o dýke vedel. Ale nedal to nejako na sebe vidieť. S týmto sa musí poradiť s Caspianom.
Pochybujem, že po tomto sa odtiaľto dostaneme obaja. Vravela si pre seba.
Budem musieť poslať iba Caspiana. Napadlo jej logickú stránku.
Vieš, že ti to nedovolí. Ozvala sa stránka zamilovaná.
Bude musieť. Pôjde na svoj hrad, zvolá armádu a porazí Salvadora. Dokáže to, veď narnijčania sú silní. Len či sa pridajú aj nejaký tí telmarčania.
Ako ho prinútiš, aby odišiel bez teba? Znela otázka, po ktorej už Susanina mysel nevedela, čo ďalej.
Nejak budem musieť. Ozvala sa zúfalo.
On neodíde, pokiaľ nebude vedieť, že si v poriadku.
Veď Salvador mi neublíži. Nemá dôvod.
V to dúfaj...
To bola pravda. Nevedela, čo s ňou Salvador chcel urobiť a jej odhady, že jej nemôže ublížiť môžu byť zlé. Až teraz ju naozaj zachvátila panika.
Salvador ju znova sledoval zaujatým pohľadom a tipoval, čo sa asi môže odohrávať v Kráľovninej hlave. Samozrejme, že to zase neuhádol, lebo Kráľovná si jeho podozrievavé pohľady rýchlo všimla a dostala sa znovu do reality.
"Môžeme pokračovať k pláži." Zavelila rýchlo, aby nepokračovali v tejto téme. A nasledovala Salvadora, ktorý sa pohol smerom k moru.
Cesta tam netrvala príliš dlho, ale Susan nevedela, čo budú robiť, keď tam dojdu. S Caspianom ( a to si vedela živo predstaviť) by si sadli do piesku bok po boku a pozerali by na prekrásne slnko na oblohe, na tmavomodré more a dýchali by čerstvý slaný vzduch.
Ale teraz tu bola so Salvadorom. A nevedela čo s ním mohla asi robiť.
On si sadol do piesku a čakal čo urobí Kráľovná.
Tá sa naňho pozrela a sadla si k nemu. Teda s asi metrovým odstupom.
"Ty sa ma bojíš, Kráľovná moja?" opýtal sa, keď videl ako ďaleko si od neho sadla. A prečo mi kladieš také sprosté otázky?
"Kto by sa nebál neznámeho." Povedala nahlas a v duchu si dodala: A podozrievavého.
"Nie som pre teba neznámy. Myslím, že ma už poznáš dosť dobre." Odvetil Salvador.
"Dosť dobre mi nestačí." Frfľala si svoje Susan bez náznaku správania sa milo, lebo vedela, že ten jej plán s dôverou už jej aj tak nepomôže, keď už Salvador vedel o dýke. Alebo nevedel?
"A čo by ti stačilo?" bola ďalšia z tých Salvadorových "inteligentných" otázok.
"Nič." Zamrmľala Susan. Bože, táto debata nemá konca. Vzdychla si pre seba.
"Prečo si taká namrzená?" Koľkatá debilná otázka už je to v poradí? Počíta to niekto? Otrávene sa ozývalo v jej mysli.
Som namrzená, lebo držíš v zajatí moju prvú lásku Caspiana a pretože neviem čo je s mojím synom a neviem ako sa odtiaľto dostaneme! Skoro z nej vyšlo, ale tentoraz si dala pozor na jazyk.
"Lebo som. Ešte nejaké otázky alebo konštatovanie?" unavene mrmľala Susan a čakala čo ďalšie Salvador vymyslí.
"Bojíš sa, že ti ublížim." Bola ďalšia veta od Salvadora, ktorú predniesol, akoby práve objavil Ameriku.
"Bojím sa, že ublížiš Caspianovmi a môjmu synovi." Namietla Susan vážne a otočila sa naňho.
"Tvojmu synovi nemám dôvod ublížiť. A čo sa týka Caspiana..." diabolský smiech jej znel v hlave ako nejaké zlé zaklínadlo.
"Čo sa týka Caspiana...?" nabádzala ho Susan, aby pokračoval a čakala najhoršie.
"Asi ho nechám zomrieť v cele na jeho vlastnom hrade." Predniesol Salvador pokojným, znudeným hlasom akoby nič.
Susanine srdce ale bilo veľmi rýchlo, aby pre ňu mala tá veta pokojný význam. Preboha Caspian! Zachvátila ju ďalšia panika, ktorá sa už rozliehala v jej vnútri a už nevedela, čoho sa mala báť viac.
Toto mu musí povedať! Musí sa k nemu dostať! On musí ísť okamžite preč. Sama ho odprevadí. Čo tam po nej. Caspian sa musí ísť postarať o ich syna. A ona tu zostane. Pri najlepšom ju Salvador nezabije.
A aj kebyže mi ublíži, Caspian ho porazí a to je podstatné. Treba ochrániť Narniu, čo tam po Kráľovnej. Kráľ bude stále.
Ale veď Caspian ti to nedovolí!
Viem, vzdychla si. Ale treba to skúsiť.
Takýto boj viedla v sebe, ale navonok sa správala pokojne. Teda, snažila sa. Oprela sa o vystreté ruky a odpočívala na piesku a s úsmyslom zachrániť Narniu aj keby za to mala dať svoj život.

Tak musím sa ospravedlniť, že mi to tak dlho trvalo, ale stojí to zato...:) A kedže mi ten blog blbne, tak mi nešlo ani niektoré vety zvýrazniť kurzívou...takže si domyslite, že to čo sa Susan odohráva v mysli je kurzívou a je to v pohode....dúfam, že sa vám páčilo...:)

11. kapitola- Čo počul Caspian

4. srpna 2008 v 12:15 | Vaša Caspinka ala Ninka
Caspian sedel na zemi a pozoroval Susan držiacu sa za Salvadorovu pažu. Nebol nahnevaný ani nežiarlil. No, možno trochu ale žiaril šťastím, pretože plán, ktorý mala Susan naozaj stál za to. A naozaj bol aj celkom reálny na uskutočnenie. Už sa tešil, keď odídu z tohto hrozného miesta. Uvedomil si, kde sú. Postavil sa a prehliadal si podzemie Cair Paravel. Samí telmarčania. Čo z tohto krásneho miesta urobili tieto hrozné bytosti? Ako sa vôbec opovážili otvárať ich truhle s cennosťami. Caspian nebol pyšný na to, že bol telmarčan. Hanbil sa sám za seba aj keď vedel, že tí, čo ho poznajú si o ňom nemyslia to, čo o všetkých ostatných telmarčanoch. Nebol ako oni. Nikdy by nerobil to čo oni.
Znovu si sadol a začal rozmýšľať nad tým, čo povedal Susan. Miloval ju. Už dávno jej to chcel povedať, ale bál sa, že ona jeho city až tak hlboko opätovať nebude. Ale keď ju počul, ako to povedala pred všetkými týmito telmarčanmi a Salvadorom, žasol a povedal si, že aj on jej musí vyjaviť všetko čo k nej cíti obyčajnými dvoma slovami. Síce sa vám to môže zdať ešte príliš nevhodné, kedže oni sú ešte mladí, ale tak kedy si to majú povedať? Nevedeli, ktorá ich chvíľa bude posledná, tak museli využiť všetko. Každú minútu, každú sekundu.
Caspianovi sa to nezdalo nevhodné. Bol rád, že mu to vyšlo z úst. Ale radšej bol vtedy, keď to vyslovila ona. Vždy si myslel, že to on bude začínať s touto témou.
Usmial sa. Miloval ju. A ona jeho. Čo viac si môže priať?
Salvador viedol Susan von z Cair Paravel. Keď vyšli, osvietili ich ranné lúče slnka vysoko nad nimi. Obaja privreli oči. Salvador asi dlho nevychádzal von z podzemia. Pomyslela si Susan, pretože videla ako dlho si zvykal na to svetlo.
"Aký krásny deň." Zvolala Susan s úsmevom.
"Nádherný." Zamrmlal Salvador stále si privierajúc oči.
"Asi si nevychádzal zdola príliš často, že?" spýtala sa ho.
"To teda nie." Odpovedal zamračený. "Rozoberali sme stratégiu ako na vás zaútočiť."
"Aha..." povedala Susan a začala byť zvedavá. "A aká tá stratégia mala byť?" spýtala sa s úsmevom.
Salvador skoro vybuchol od smiechu. "Tak to ti nepoviem. Čo si si myslela?"
"No, keď mám byť tvoja Kráľovná tak musím vedieť všetko. Na to sa priprav." Odôvodnila Susan s pokojom v hlase.
"Ja sa mám pripravovať? Neviem ani či na teba budem mať čas keď budem vládnuť nad celou Narniou. Sú tu moc hlúpe zákony." Hovoril Salvador s pohrdnutím na čo sa Susan urazila.
"Väčšinu s tých zákonov sme vymysleli my s mojimi súrodencami. Caspian ich obnovil. Nič nebudeš rušiť ani napravovať." Nahnevala sa.
"Tak dobre, dobre. Ale iba trochu to tu sprísnim." Povedal Salvador a usmial sa na svoju Kráľovnú. "Iba troška."
Susan by inokedy niečo odfrkla, ale teraz aby sa na ňu nenahneval odvetila milo: "Tak iba troška."
Salvador sa zas usmial a potom otočil Kráľovnú oproti seba. Prehliadal si ju, ako nejaký drahý šperk vo výlohe v obchode. Zohol sa k jej uchu a zašepkal: "Naozaj budeš skvelá Kráľovná."
Susan sa kyslo usmiala a vedela, čo teraz príde. Nadýchni sa, pozor a teraz.
Salvador ju pobozkal, presne ako Susan čakala. Tento bozk bol ešte horší ako ten prvý. Toľko krutosti a nespravodlivosti a proste všetky jeho hrozné vlastnosti cítila v tomto jednom bozku.
"Pane." Prerušil ich hlas vojaka, ktorý stál pred nimi.
Salvador sa od Susan odtrhol a otočil sa ku svojmu vojakovi. "Áno?"
"Chceme sa vás na niečo spýtať." Povedal vojak nenápadne zazerajúc na Kráľovnú. Salvador sa tiež na ňu obzrel a pochopil.
"Chápem." Zvolal a obrátil sa ku Kráľovnej. "Za chvíľu som tu. Počkáš vonku, alebo chceš ísť dovnútra?"
"Zostanem tu." Rozhodla sa Susan zvedavá, čo chceli vedieť Salvadorovi vojaci.
Caspian sa až strhol, keď uvidel Salvadora ako sa vracia do podzemia. Ale nevkročil do svojho stanu. Vošiel do stanu, kde sa ešte pred chvíľou zhromaždili asi šiesti vojaci.
Kde ale bola Susan?
Caspian vstal a keď už nikto nestrážil pred jeho ani pred tým stanom, kam išiel Salvador, posunul sa, aby počul. Ešteže ma priviazali takým dlhým povrazom. Povedal si. Ešteže aj tí dvaja muži, čo ma dnes strážili išli na tú "poradu". Dodal si v duchu.
Priblížil sa čo najbližšie ku stanu a počúval.
"Pane, chceli by sme vedieť, čo mienite urobiť s našimi hosťami." Povedal hrubý hlas so krátkym pozastavením pred slovom "hosťami".
"S tými vojakmi si robte čo chcete, hlavne ich nepustite odtiaľto." Začal rozprávať hlas, ktorý Caspian poznal. Bol Salvadorov.
"A čo s Kráľovnou?" spýtal sa druhý hlas vojaka.
"S ňou mám svoje plány." Odvetil Salvador a aj keď ho Caspian nevidel, cítil ako sa pousmial.
"Aké plány?" pýtal sa tretí slabý hlas vojaka.
"Ožením sa s ňou. Budem si s ňou užívať pár týždňov po svadbe. Urobím z nej svoju Kráľovnú. A potom ju opustím. Nechám ju na ulici bez majetku." Salvadorov hlas tvrdol pri každom slove.
Caspian cítil ako mu bije srdce, ale čakal, čo bude ďalej.
"A ako to chcete zariadiť? Zažaluje vás!" vykríkol štvrtý hlas.
"Budem jej postupne od svadby kradnúť majetky. Šperky, peniaze, hrad a postupne celú Narniu. Potom ju strčím do žalára pod hradom. Tam si prežije asi tak mesiac. Nechcem ale, aby zomrela, lebo nato ju pustím na slobodu. Vyženiem ju bohvie už kam." Povedal Salvador.
"Ale veď vám vravím, že to niekomu povie!" znovu vykríkol ten štvrtý hlas.
"Nespoznajú ju." Potichu povedal Salvador.
"Ako to, nespoznajú?" divil sa druhý hlas vojaka.
"Všetci v Narnii ju poznajú." Namietal prvý hrubý hlas proti Salvadorovi.
"A ja vám vravím, že ju nespoznajú. Nechám ju v tom žalári aby sa zmenila na nepoznanie. Nikto ju nebude poznať. Viete čo to s vami spraví, keď budete mesiac v žalári niekde pod zemou a nebudú vám dávať pravidelne jesť. Nebojte, ju ani vlastná matka nespozná." Diabolský smiech sa ozýval v stane a Caspianovi vyvolal zimomriavky po celom tele. Nemal už ani silu počúvať ďalej. Oči mal zaliate slzami.
"To by šlo." Zhodnotil tretí slabý hlas.
"Áno." Súhlasil druhý a prvý hlas naraz.
"Ešte som zabudol niečo pripomenúť." Ozval sa Salvador. Čo môže byť ešte horšie? Pomyslel si Caspian. "Ponechám si aj jej syna."
"Ona má syna?" vyzvedal sa piaty neznámy hlas.
"Má. Ročného. Volá sa Julian." Povedal Salvador,
To pre Caspiana už bolo priveľa. Chce znivočiť Susan, všetko jej zobrať a ešte aj syna! Jeho vlastného syna. Nie, to on nedopustí. Musia odtiaľto rýchlo odísť. Čo najskôr ako sa bude dať.
Tackal sa späť k stanu, ku ktorému bol priviazaný. Ku Salvadorovmu stanu. Nevidel nič pre slzy, ktoré mu pokryli obe oči. Nevedel si ani predstaviť, že by niekto mohol byť takýto krutý. A jeho Susan...bože Susan. Nesmie dopustiť, aby sa stalo to, čo počul. Nesmie. Nikdy by si to neodpustil. Zabil by sa. Vedel to. Naozaj by sa zabil, keby niekto nechal jeho lásku len tak na ulici, po mesiaci v žalári, bez všetkého jej majetku, bez syna.
Nie. On to nedopustí. Musia odísť. Už dnes v noci.

Poznámka: Tak, tu som zatiaľ skončila, dúfam, že som vás nesklamala. Napíšem zase niečo keď sa vrátim ale nečakajte to tak skoro, lebo za 10 dní som napísala 5 kapitol a to je u mňa nadpriemer...:D
Tak dúfam, že sa vám to zatiaľ ako tak páči...:)

10. kapitola- Dôvera

3. srpna 2008 v 14:35 | Vaša Caspinka ala Ninka
Susan ani Caspian tú noc nespali. Priveľa vecí sa stalo tento deň a oni sa báli zajtrajška. Báli sa, že im jednoducho nie je dopriate byť spolu. Že už vyčerpali všetky šance a všetok čas, ktorý mohli zdieľať ako pár. A teraz tu zanechajú ešte syna. Bude mať Kráľovnú za mamu, ale za otca bude mať vodcu kmeňov proti jeho skutočnému otcovi. Dozvie sa vôbec ešte ich syn o jeho skutočných rodičoch? Čo ak ho telmarčania unesú, alebo nedajbože zabijú?
Toto boli myšlienky ktoré behali Kráľovi a Kráľovnej v hlave.
Susan sa ale väčšmi strachovala, čo sa stane s Caspianom. Čo mu tak asi môže Salvador urobiť? Môže ho mučiť na smrť, ale môže ho zatiaľ nechať iba pozerať na ňu a Salvadora. To je pre Caspiana viac ako mučenie.
Nedokázal si predstaviť Susan v rukách iného muža. Už odvtedy, ako odišla, keď ho prvý krát pobozkala a on ju objal. To objatie malo byť ako znak toho, že Susan je iba jeho. Nikoho iného. ´Je to moja Susan, iba moja.´ hovoril si pred tým, ako doňho už kopali telmarčania, že už je čas vstávať.
Susan tiež ako Caspian nespala a iba rozmýšľala. Rozmýšľala o tom, čo bude ďalej. Bude sa snažiť správať milo ku Salvadorovi. Bude sa snažiť získať si jeho dôveru.
´Len dúfam, že to Caspian pochopil.´ zamýšľala sa stále v duchu.
Ráno prišlo skôr, ako čakali. Nestihli ani porozmýšľať o všetkých veciach, ktoré mali naplánované a už ich budili. Teda, Caspiana budili. Susan jemne zobudil Salvador bozkom na líce. Ona sa iba zavrtela a snažila nevnímať tie jeho ohavné bozky. ´To vydržíš! Nezabudni- dôvera!´ dodávala si trochu odvahy.
Posadila sa na posteľ, aby zistila, že sa ani neprezliekla. Stále mala na sebe oblečené tie prekrásne rozprávkové šaty.
Uvidela Caspiana, znovu priviazaného ku sedačke, kde sa v noci snažil zaspäť. Pozrela sa na neho s nádejou, že všetkému zo včera rozumel a že vie, že to spolu zvládnu.
Caspian síce chápal, ale nevedel, ako chcela Susan po zabití Salvadora utiecť z tohto stanu. Vonku strážili muži a neodchádzali ani v noci. Caspian ich sledoval. Oni sa nikdy neunavili. A ak aj áno, tak sa vymenili s inými.
Susan ale na to mala riešenie, ktoré Caspian pri jej posunkovaní nepochopil. Bude sa snažiť byť taká presvedčivá, že Salvador aj tie oddiely strážiace pred ich stanom odvolá.
Otočila sa na Salvadora a pokúsila sa o úsmev. Ten prekvapil oboch mužov v stane. Salvadora príjemne ale Caspiana nie. Čo to preboha robí? Nechcela ho náhodou ešte včera večer zabiť?
Susan sa otočila na Caspiana a bola sama prekvapená jeho výrazom. Čo je mu? Čo som spravila? Veď som sa mu snažila vysvetliť, že sa musím správať slušne a milo. Kriste pane, on to zase nepochopil! Vzdychla si Susan. Ale musela pokračovať v jej pláne.
"Dobré ráno, Salvador." Povedala nanúteným sladkým hlasom.
Salvador sa usmial a odvetil: "Dobré ráno, Kráľovná moja."
Nemala rada, keď ju niekto takto oslovoval. Iba Caspian mohol. Ale teraz musí vydržať, aby potom počúvala ako ju Caspian nazýval svojou Kráľovnou.
"Čo sa bude dnes diať?" vyzvedala Susan.
Salvador sa na ňu pozrel a potom zavolal stráže, aby odvliekli Caspiana. Pozrel sa späť na Susan a začal hovoriť: "Dnes budeme mať spoznávací deň. Rád by som v tebou strávil nejaký ten čas. Čo ty na to povieš?" navrhol Salvador a čakal na reakciu Kráľovnej.
"No...v poriadku." Susan neudržala príliš dlho ten sladký tón, ale nebola až taká drzá, ako včera.
"Výborne." vykríkol Salvador a medlil si ruky. Otočil sa a dodal: "Čo takto najprv raňajky? Zájdem pre niečo do našich zásob. Vydržíš tu sama, nie?"
"Áno, len choď. Počkám." Zamrmlala Susan a počkala kým odišiel. Nato si priložila ucho ku stene stanu, kde podľa nej mal byť Caspian a šepla: "Caspian."
Stena stanu sa posunula a Susan cítila Caspianove rameno na tom svojom. "Susan." Šepol tiež. "Čo ťa to napadlo? Tam vo vnútri so Salvadorom. Hádam si sa..."
Susan ho prerušila jemným buchnutím do ruky a zagúľala očami. "Samozrejme, že nie. Je to časť môjho plánu, ktorú si zrejme nepochopil. Bože, vy muži." Vzdychla si nad tým, že si Caspian začal myslieť, že sa do Salvadora zamilovala.
"Uf." Vydýchol si Caspian. "Už som sa zľakol, že si ma definitívne vymenila zaňho." Odvetil.
"Ako by som mohla." Šepkala Susan a posunula sa ešte bližšie ku Caspianovi a chytila sa jeho ramena. Pritiahla sa k nemu bližšie a oprela sa.
"Musíš robiť všetko čo ti povedia. Neprotestuj, lebo ti niečo urobia a to by som neprežila." Pošepkala. "Skúsim si získať Salvadorovu dôveru, aby odvolal tých mužov vonku. Ešte stále tam sú, však?" spýtala sa náhle.
Caspian sa obzrel a uvidel asi piatich mužov ako sa nad niečím smejú. Iba jeden sa naňho zahľadel, ale potom sa venoval ostatným.
"Sú tu stále. Ale teraz by sme neutiekli. V noci to bude najlepšie. Vtedy sú v ostatných stanoch všetci ostatný telmarčania a spia. Len by ma zaujímalo, kde väzní Salvador narnijčanov." Rozmýšľal Caspian.
"To budeme riešiť, keď sa odtiaľto dostaneme." Povedala potichu Susan.
"Susan. Salvador už sa blíži." Zvolal Caspian, keď videl na druhom konci podzemia Salvadora s telmarčanmi s raňajkami za ním.
"Dobre. Musím už ísť." Šepkala Susan a pustila Caspianove rameno. Ten si ju ale ešte pritiahol. "Aj ja ťa milujem." Povedal mäkko a pustil ju.
Nevidel vtedy výraz na Susaninej tvári. Bola prekvapená. Takže to, čo vtedy povedala Salvadorovi počul aj Caspian! Preboha! Bolo prvé, čo ju napadlo, ale nato ju naplnilo teplo. Muž mojich snov ma miluje! Čo viac si môžem priať? Hovorila jej zamilovaná stránka. Dostať sa odtiaľto! Mrmlala tá logická.
Vtedy Salvador vtrhol do stanu a za ním telmarčania s rôznymi potravinami. Cez pečivo, ovocie, mäso až po toasty, čaj a kávu. Tomu sa hovorí kráľovské raňajky. Uznala Susan. Nezabúdaj kde si!
Salvador prikázal prvému telmarčanovi, nech rozloží stôl. Druhý doniesol dve stoličky. Ostatný naskladali všetko jedlo a pitie na stôl a odišli.
Salvador pokývol k Susan: "Prosím, moja Kráľovná, jedz."
Susan naozaj poriadne vyhladlo a začala jesť. Nato sa zarazila a položila toast, z ktorého si odhryzla. "A Caspian nedostane?" spýtala sa nevinným tónom.
Salvador si kusol do pery a zavolal znovu telmarčanov. "Doneste Kráľovi trochu chleba."
Otočil sa naspäť na Susan a vravel: "Urobil by som kvôli tvojej krásnej tvári všetko." Sledoval každý jej pohyb, ako jedla, ako sa pozerala. Bol ňou posadnutý.
"Naozaj všetko?" nedôverčivo odfrflala a naliala si čaj.
Zahľadela sa. Ani nevedela kam, ale nehýbala sa. Salvador nevedel, čo s ňou je a tak sa ju vytrhol svojím hlasom z myšlienok: "Moja Kráľovná?" Susan iba zatriasla hlavou a pozrela sa na Salvadora. "Čo sa deje?" spýtal sa jej.
"Viete, mám dieťa." Vysvetlila už ani nevediac, či mu tyká alebo vyká.
"Čože?" divil sa Salvador a vstal zo stoličky oproti Susan, kde pred tým sedel.
"Ročného syna." Pokračovala Susan. "A nechcem aby sa mu niečo stalo. Je na Caspianovom hrade. Strážia ho tam." Salvador sa zamyslel nad tým, o čom tento rozhovor ďalej bude. "Nechcem aby sa mu niečo stalo." Opakovala Susan. "A preto vás chcem požiadať, aby ste nič nerobili a nikoho nezabíjali v hrade pokiaľ si ja nenájdem syna a nezavediem ho do bezpečia."
"Pravdaže." Súhlasil Salvador a Susan sa iba pousmiala. Tá dôvera sa nevyvíja zle.
"Je ešte niečo, čo by si si priala?" spýtal sa Salvador s pohľadom na Kráľovnú.
"Neublížiš Caspianovi." Riekla akoby to bola modlitba.
"No..." Salvador sa začal prechádzať okolo Susan.
"Nemôžeš mu ublížiť." Zopakovala prosbu Susan. "Prvý dostatočný dôvod som ti dala už včera. Narnijčania by ti naozaj jeho trón iba tak nevydali. Ja to viem. Nesmieš mu ublížiť."
"Dobre, dobre." Súhlasil neochotne Salvador.
"Ešte niečo?" spýtal sa po druhý raz.
"Prejdeme sa?" navrhla Susan a dojedla druhý toast s kúskom mäsa. "Už dlho som sa nebola prejsť tu- späť doma."
"Bude mi potešením." Usmial sa Salvador a ponúkol jej svoje rameno. Susan ho prijala s nechuťou, ale výraz na jej tvári bol dostatočne šťastný a tak aj Caspian pochopil, keď vyšli zo stanu, že všetko prebieha podľa plánu.
Salvador prikázal trom mužom, aby išli s nimi. Susan sa naňho otočila so psími očami a prehovorila medovo-sladkým hláskom. "Čo takto trochu súkromia?"
Caspian čakal s napätím, na odpoveď Salvadora, ktorý mohol na jeho Kráľovnej oči nechať.
"Súkromie by nezaškodilo." Prikývol a tých troch mužov nechal strážiť Caspiana.
Nikto si vtedy nevšimol šibalský úsmev na Susaninej tvári. Teda nikto okrem Caspiana.
Áno, všetko ide podľa plánu. Myslela si Susan.
Len aby toto divadlo na niečo bolo. Hovoril si Caspian.

Poznámka: Takže tu je už tá sľubovaná kapitola pre dnešný deň...:) Ja už som v Lodnýne prvý dníček a dúfam inak že tam neprší...:D newadiii...som v mojom obľúbenom meste a najlepšie na tom je, žeaj Ben Barnes miluje LONDON!

9. kapitola- Najhoršia je nečinnosť

2. srpna 2008 v 13:55 | Vaša Caspinka ala Ninka
Salvador sa pozrel na šaty, ktoré ležali na zemi a zdvihol ich. Hodil ich Susan do rúk a prikázal jej, aby si ich išla obliecť.
"Prečo by som mala?" odvetila drzo Susan.
Salvador na ňu hľadel s tvárou plnou zlosti. "Lebo som to povedal! A ak nebudeš robiť všetko, čo ti prikážem..." pokynul svojím mužom, ktorí držali Caspiana a tí pripravili dýky a namierili ich na Caspianove hrdlo.
Susan sa vyľakane pozrela, ale potom začala rozmýšľať logicky. "Nezabiješ ho." Povedala jednoducho.
"Prečo by som nemal?" so smiechom reagoval Salvador.
Susan sa pousmiala a odpovedala: "Chceš jeho trón. Budeš musieť vyjednávať, nie? Myslíš, že jeho ľudia ti dajú iba tak Caspianov trón, keď bude mŕtvy? Budú ešte usilovnejšie bojovať aby pomstili svojho kráľa." Vysvetlila Susan, ktorá vždy videla aj v ťažkých situáciách nejaké to východisko.
Caspian sa nad týmto pousmial a bol rád, že je na jeho strane. Nechápal jej kľud aj v tomto momente. Susan proste je tá najokúzľujúcejšia žena pod slnkom. Stále má svoje tajnosti a stále sa o nej ešte mal čo dozvedať a učiť sa od nej. A to sa mu na nej páčilo.
"Myslíš, že ho nedokážem zabiť?" pýtal sa Salvador Susan a otočil sa k svojim mužom.
Prvý pritisol dýku ku Caspianovmu hrdlu a pritlačil. Jediné, čo Susan videla, bola stekajúca kvapka krvi na Caspianovu bielu košeľu a jediné čo počula bol jeho bolestný výkrik.
V jej očiach sa objavil strach, ktorý ešte Caspian nikdy u nikoho nevidel.
Susan sa otočila na podpätku, zobrala šaty a išla sa prezliecť, kam jej Salvador ukázal.
O pár minút sa vrátila a všetci telmarčania na nej mohli nechať svoj zrak. A takmer všetci do jedného ju vyzliekali pohľadom.
Ako Susan kráčala, cítila tie slizké pohľady a iba sa striasla. Samozrejme, že jej to nebolo príjemné. Ako by aj mohlo? Ale musela to vydržať. Kvôli Caspianovi a celej Narnii.
Telmarčania začali na ňu pohukovať rôzne ohavné návrhy a nechutné komplimenty.
V Caspianovi by sa vtedy krvi nedorezalo. Snažil sa dostať z rúk telmarčanov, bežať okamžite za Susan a schovať ju niekde, kde by boli iba oni dvaja a nikto by sa na ňu nemohol pozerať. Zafixoval na nej oči a sledoval ju až kým neprišla k ním.
Zdalo sa to ako druh konverzácie. Caspian sa ju snažil uistiť, že je tu stále pre ňu a že pokiaľ je tu, tak jej nikto neublíži. Susan iba odpovedala smutným pohľadom, že tomu moc neverí, že jej tu nikto neublíži.
Salvador jej ponúkol rameno a ona ho neochotne prijala. Prikývol svojím vojakom, aby ich, aj s Caspianom nasledovali. Chcel, aby kráľ trpel. Chcel, aby videl Susan trpieť.
Prišli až k časti podzemia, kde boli vybudované pevné stany. V toľkých stanoch sa určite zmestí celá armáda. Caspian nedal na sebe vidieť, že sa bojí ešte viac, lebo vedel, že táto armáda napadne o chvíľu Narniu, ktorú on mal ochraňovať. Ktorej on mal vládnuť a zjednotiť Telmarčanov a Narnijčanov. Nepodarilo sa mu to. Veď on si ani nedokázal ustrážiť ženu, pre ktorú by aj zomrel. Nechal si ju dať ukradnúť nejakým krutým vodcom povstaleckých kmeňov. Bože, aký som len hlupák! Opakoval si stále dokola.
Salvador ich zaviedol do najväčšieho stanu asi pre dvadsiatich ľudí. Keď tam spolu so Susan a Caspianom, ktorého telmarčania už pustili a strážili vonku pred stanom prišli, uvideli obrovskú posteľ, veľkú sedačku a ešte veľa známych vecí. Teda pre Susan známych. Tieto veci boli z Cair Paravel. Z toho, ktorý poznala. To telmarčania všetko ukradli! Všetko, čo tam bývalo. Začala ich nenávidieť ešte viac.
Salvador jej pokynul, aby si sadla na posteľ a ona tak aj urobila. Koniec koncov, nemala na výber. Caspianovi prikázal aby si sadol na sedačku oproti posteli. Takto boli obaja- Susan a Caspian, naproti sebe. Neodtrhli od seba oči. Caspian ju stále ubezpečoval, že urobí všetko preto, aby sa odtiaľto dostali.
Salvador sa nahlas zasmial. "Preboha, vy ste teda pár!" vykríkol a sadol si k Susan. Tá sa snažila nenápadne odsunúť, ale on ju pritiahol k sebe rukou, ktorú položil na jej rameno.
Caspian sa postavil a Salvador zavolal svojich vojakov. Tí ho priviazali k sedačke, na ktorej pred tým sedel a vyšli von opäť strážiť.
Caspian sa na sedačke metal, kričal a snažil sa vymaniť z tých tesných povrazov, ale nedalo sa. Mohol sa iba nečinne pozerať na svoju Kráľovnú a Salvadora, ktorý si k nej začal veľmi dovoľovať.
Susan sa tiež snažila vymaniť z jeho náručia, ale nešlo jej to. Jej sila sa z jeho nedala porovnať. Bol omnoho silnejší a väčší. Nemala šancu.
Ale bála sa toho, čo malo prísť. Áno. Pred jej milovaným Caspianom ju pobozkal. Ona hýbala rukami, nohami, kričala a robila všetko preto, aby sa dostala od neho ďalej. Jeho pery boli také kruté a slizké ako jeho slová. V diaľke počula Caspiana ako kričí. Obaja kričali. Caspianovi sa lámalo srdce, ako keby sa ľad topil v horúcej vode.
Salvador sa od nej konečne odtrhol a chytil si ju bližšie. Prešiel jej rukou po vlasoch a zašepkal: "V tých šatoch vyzeráš úžasne, moja Kráľovná."
Susan sa snažila myslieť na všetko iné, len nie na to, že zrovna v týchto šatách prvý krát pobozkala Caspiana a teraz ju pobozkal tento odporný muž.
"Nie som tvoja Kráľovná!" povedala drzo Susan a otočila sa ku Caspianovi, aby ju Salvador nevidel.
Ukázala Caspianovi jeho vlastnú dýku, ktorú si schovala do výstrihu bielo-modrých šiat. Caspian skoro niečo povedal, ale Susan ho zahriakla. Zase mu očami a čiastočne aj posunkami naznačila, že si musí získať dôveru Salvadora, aby ich nestrážili tí vojaci a potom raz v noci...
Caspian čiastočne pochopil. Teda, pochopil iba tú časť so zabitím Salvadora. To, že si Susan musí získať jeho dôveru mu trochu uniklo. A to bola veľmi dôležitá časť Susaninho plánu.
Diabolsky sa usmiala a strčila dýku v púzdre späť do šiat.

Poznámka: Tak, toto som napísala ešte v Prahe, ale nechcela som to všetko zverejniť naraz, takže do 11. kapitoly to tu máte predpripravené na ďalšie dva dni. :) Hope you like it!
Už som asi v Lodnýne I don´t know exactly....

8. kapitola- Nečakaný nepriateľ

31. července 2008 v 18:06 | Vaša Caspinka ala Ninka
Do ruín Cair Paravel dorazili až večer, keď už bola úplná tma. Susan ani Caspian nedávali na sebe počas jazdy nič vedieť, aj keď obaja vedeli, že sa ešte niečo stane. Stále sa obzerali okolo seba. No keď sa nič nestalo, kým prišli k cieľu, podozrenie ich prešlo.
Susan zoskočila s Destiera, na ktorom sa jej mimochodom jazdilo veľmi dobre, a poobzerala sa po jej bývalom domove. Cair Paravel ešte stále nebolo prestavané, alebo lepší výraz by bol "postavené", lebo z neho naozaj nič nezostalo. Iba tých pár ruín, podľa ktorých by niektorý ani nespoznali hrad dávnych kráľov a kráľovien.
"Nestihli sme to tu prestavať." Odpovedal Caspian na Susanine myšlienky. "Nebol čas, príliš rýchlo sa tu zhromažďovali tie kmene a ..."
"To je v poriadku. Chápem to." Skočila mu do reči Susan.
Všetci držali svoje kone za oťaže a čakali, čo bude ďalej. Susan podala Caspianovi Destierove oťaže a ten na ňu iba s údivom pozrel.
"Idem si pre veci sama. Viem, ako sa tam dostať. Keď si nás vtedy zavolal, dostali sme sa dole bez ťažkostí. Zvládnem to aj sama." Vysvetlila Susan a už, už sa chcela otočiť, no Caspian ju zadržal svojou rukou.
"A čo ak sa ti niečo stane?" spýtal sa s obavami v očiach, ako hľadel do tvári jeho kráľovnej.
"Čo by sa mi malo stať? Kebyže vás napadnú, tak utečiete a ja budem v bezpečí v podzemí. Môžem sa tam skrývať, nebude to vadiť. A keď budeš potrebovať pomôcť..." povedala a preletela letmým pohľadom na svoj roh, pripnutý ku Caspianovmu opasku.
"Myslím, že ty ho budeš potrebovať viac." Odmietol Caspian a začal si ho odväzovať, ale Susan ho zastavila ľahkým dotykom ruky.
"Nie. Povedala som ti už predsa, že tam sa mi nič nemôže stať. Nikto tam nechodí, takže som v bezpečí. A keď už sa tak veľmi bojíš, mám tvoju dýku, luk a šípy." Hovorila odvážne.
"Ale..." namietal Caspian, ale Susanina ruka mu zakryla ústa.
"Budem v poriadku." Uisťovala ho a ešte mu vlepila na ústa rýchly bozk.
Otočila sa a už jej nebolo. Neutekala, ale zrýchlila krok. Odkedy tu bola naposledy a Peter sa veľmi usiloval vyrobiť si vlastnú fakľu, tak podľa Edmundovho príkladu nosila so sebou všade malú baterku. Žiarila šťastím, že si ju nezabudla.
Zamierila ku dverám, ktorými sa aj minule dostali k ich šperkovniciam. Pomaly ich otvorila a vošla. Po pár metroch si všimla, že na zemi ležala fakľa. Zdvihla ju a zistila, že je ešte celkom teplá. Jej tvár zbledla a zmocnila sa jej panika. Chcela sa vrátiť späť a odísť, ale už bolo neskoro. Posledné čo videla, bol nejaký muž, ktorý jej cez hlavu navliekol niečo tmavé.
"Aaaaaaaa." Zakričala v beznádeji a upadla do bezvedomia.
Caspian sa pri tom zvuku strhol. "Susan!" zakričal. Nemal si ju tam púšťať! Si hlúpy, vieš o tom? Hovoril si sám pre seba a postavil sa zo zeme.
"Rýchlo!" obrátil sa na svojich vojakov. "Kráľovná potrebuje pomoc!" Kričal ako zmyslov zbavený a nasledoval, spolu s piatimi mužmi za ním, cestu, akou išla aj Susan a srdce mu bilo rýchlejšie ako inokedy.
Susan sa prebrala, keď jej niekto vylial vodu na tvár. "Ah!" vyšlo z nej a začala si pomaly uvedomovať, čo sa stalo. Fakľa. Ten muž. Tmavá látka. Ale až potom jej došla tá najdôležitejšia vec. Caspian!
"Dobrý deň, kráľovná moja." Oslovil ju slizký hlas muža, ktorý sa k nej približoval. Vyzeral ako všetci ostatný, ale zdalo sa, že mal väčší rešpekt. Bol oblečený v klasickej zbroji, akú nosili telmarčania. Nebol príliš starý, možno o trochu starší ako Caspian. Na opálenej tvári mu žiaril úsmev a bledohnedé krátke vlasy sa mu točili okolo hlavy, keď chodil. Susan sa naňho pozrela a všimla si ako jeho bledohnedé oči na ňu zízajú.
"Kto ste?" spýtala sa.
"Nikto významný. Určite ma nepoznáte, kráľovná." Odvetil a po odmlke jej odpovedal: "Moje meno je Salvador. Som vodca povstaleckých kmeňov proti Kráľovi Caspianovi." Zasmial sa a dodal: "Teda, ak sa mu ešte dá hovoriť kráľ."
"Neurážajte ho!" Susan zvýšila hlas.
Salvador sa iba pousmial a začal sa prechádzať v klenotnici, kde sa Susan ocitla. Ani si to neuvedomila. Všetko to vyzeralo rovnako. Nič sa nezmenilo. Iba naokolo stálo priveľa telmarčanov, ale prekvapilo ju, že tu nevidela nijakého narnijčana.
"Máte prekrásne šperkovnice." Vravel Salvador a začal postupne otvárať jednu za druhou a skúmal ich obsahy. Začal odľava. Edmundova teda bola prvá.
Vybral z nej nejakú zbroj a zavrel ju. Posunul sa napravo a otvoril truhlu Veľkého Kráľa Petera. Susan si iba vydýchla, že Peterov meč mal Caspian už odo dňa, keď odišli.
Ale jeho oblečenie a štít tam stále ležali a čakali na svojho právoplatného majiteľa, ktorý sa už nikdy nevráti.
Salvador vyberal všetky Peterove veci a Susan sa zdalo, akoby sa jej do tváre prihnal všetok hnev, ktorý sa v nej tak dlho schovával. Nemal právo iba tak ľahkovážne vyberať veci jej brata. Ako sa len opovažoval!
Salvador povyberal všetko, čo sa dalo a prešiel s veľkým úsmevom k truhle Kráľovny Susan. Opatrne ju otvoril a vybral jej luk a šípy.
Kvôli tým dvom veciam ťa teraz možno zabijú! Už si konečne spokojná? Tu ich máš! Hnevala sa na seba Susan.
Vodca povstaleckých kmeňov vytiahol Susanine bielo modré šaty, ktoré mala oblečené posledný deň v Narnii. Ako sa tam tie dostali? Spytovala sa. Kto ich tam preniesol? To bola záhada.
Salvador si tie šaty zdvihol ku tvári a cítil ich príjemnú, vanilkovú vôňu. Otočil sa k Susan a hodil jej ich. "Obleč sa do nich. Budeš vyzerať lepšie, ako v tom čo máš na sebe. Je to mužská košeľa?" divil sa.
"Áno je." Odvetila nahnevaná Susan. "Košeľa Kráľa Caspiana." Dodala hlasne, aby na seba upútala ešte väčšiu pozornosť.
"Oh, Kráľa Caspiana..." opakoval Salvador. "Tvoj milý, predpokladám?"
"Áno." Odpovedala pyšne Susan. "A milujem ho." Podotkla výrazným hlasom, až sa Salvador prekvapene otočil.
Čo si to práve teraz povedala? Čudovala sa nad sebou. Že ho miluješ? Naozaj ho MILUJEŠ? Pýtala sa stále dokola. Áno, milujem. Odpovedala si.
"Takže ty miluješ nášho slabého Kráľa Caspiana?" vytrhol ju z myšlienok Salvador.
"Áno a nie je slabý." Trvala si na svojom Kráľovná.
"Necháme to tak. Už si obleč tie šaty." Prikázal Salvador a kopol do Susan, ležiacej teraz už na zemi.
"Alebo ti ich mám pomôcť obliecť ja?" spýtal sa tým slizkým hlasom.
"Opováž sa jej dotknúť!" ozvalo sa z rohu.
Susan sa prevalila na druhú stranu a uvidela Caspiana držiaceho meč a za ním jeho päť vojakov.
Telmarčania sa tiež hneď chopili zbrane a chceli zaútočiť, ale Salvador zakázal. "Nie. My sa iba pozhovárame a potom uvidím, čo ďalej. Netreba ich zabíjať."
Caspian okamžite pribehol k Susan a pomohol jej vstať. Držala sa ho pevne okolo pásu a nechcela ho pustiť. Zvierala aj tie prekrásne biele šaty, ktoré by teraz najradšej prekliala.
"Tak, o čom si to chcel hovoriť, ty...nech už si kto si." Začal Caspian pritiahnuc si Susan ešte bližšie.
Salvador sa usmial nad touto dvojicou. "Mám menší návrh." Povedal keď sa tak na nich pozeral.
"Nechám tvojich ľudí a tvoje kráľovstvo. Narnijčanov prepustím." Hovoril a Caspian sa zadivil.
"Prepustíš?" spýtal sa, neistý, či dobre počul.
"Áno. Oni proti tebe nechceli bojovať, my sme ich uniesli a prinútili ich. Najprv sme zajali ich rodiny a vyhrážali sme sa im, že im zabijeme najbližších. Potom súhlasili, že urobia čokoľvek." Vysvetľoval usmievajúc sa nad tým, čo úžasné ho napadlo.
"No, ale ďalej. Prepustím ich všetkých a nechám Narniu na pokoji, budem ti slúžiť pod jednou podmienkou." Urobil pauzu aby trochu zdramatizoval, čo malo prísť.
"Vydáš mi svoju Kráľovnú Susan, aby som z nej mohol urobiť SVOJU manželku." Vyslovil to. Caspian a Susan sa na seba pozerali v beznádeji, ale Susan už vedela odpoveď.
"Tak čo, milý Kráľ? Susan, alebo Narnia?" dobiedzal do Caspiana Salvador.
"Budem vašou manželkou." Odvetila potichu Susan.
Caspian na ňu prekvapene pozrel a začal namietať. "Nie nebudeš."
"Nemôžeš kvôli mne nechať zničiť Narniu. Je to moje rozhodnutie." Povedala Susan už plno rozhodnutá.
"Nemôžem ťa nechať urobiť niečo, čo budeš do smrti ľutovať." Caspianov hlas naberal na rýchlosti a strese. Nemohol ju znovu stratiť, nemohol.
"Robím to kvôli tebe a tvojej krajine. Keby som ťa nemala rada, neurobila by som to." Susanin hlas sa nemenil. Urobila krok ku Salvadorovi, ktorému na tvári tancoval víťazný úsmev.
"Susan!" Caspianov výkrik jej v tom okamžiku zlomil srdce na milión kúskov. Ale musela to urobiť. Nechcela, aby videla Narniu na pokraji rozpadu.
Už stála bok po boku so Salvadorom. Ten dal pokyn svojím mužom a tí zajali Caspiana a jeho piatich vojakov.
"Práve som ťa dostal, Kráľ Caspian. Narniu nenechám v tomto hroznom stave. Urobím zo seba kráľa a so Susan moju kráľovnú." Salvador nedodržal svoje slovo.
Caspian vyhľadal Susanin pohľad. Na jej tvári videl smútok, v jej očiach tieň a jej ústa akoby stratili farbu. Ani nevyzerala ako Susan. To tam stál iba jej duch.
Jej oči sa obzreli po tých jeho. Malá, ale aj tak významná slza dopadla z jej oka až na tie prekrásne šaty, ktoré ležali na zemi. Susan ich totižto pustila, keď Salvador povedal tu ohavnú vec. Telmarčanom sa nedá veriť. Iba jednému áno. A ten už asi aj tak nič nezmôže. Ani ona nie. Môže sa iba bezmocne pozerať na svoje šaty, v ktorých prvý krát ucítila Caspianove pery na svojich. Keby sa tak dal vrátiť čas...

Láska je ako slza. Začína v oku a padá k srdcu.
Poznámka: Salvadora som si vymyslela....nečítala som knihy tak ma prosím neskopte za to, že som si vymyslela novú postavu....ja som nevinná...:D

7. kapitola- Niečo tu nehraje

31. července 2008 v 18:02 | Vaša Caspinka ala Ninka
Susan sa obliekla najrýchlejšie ako vedela. Keď tam tak stála v Caspianovej bielej košeli, voľných hnedých nohaviciach pod kolená a vo vysokých čiernych čižmách, zdalo sa jej to ako vtedy, keď im Aslan dal druhú šancu. Vtedy si tiež obliekla Caspianove veci. Stále ich mala doma. Schovávala si ich vzadu v skrini.
Teraz ale nebol čas rozmýšľať nad takýmito vecami. O chvíľu bude pravdepodobne bojovať. Nie, že by jej to vadilo, ale už dlho nedržala v ruke zbraň. Veď už ani nevie, ako sa s ňou narábať! ´Dúfam, že to sa nezabúda.´ povedala si v duchu.
Vtedy do izby Vtrhol Caspian so služobnou a opatrne chytil ešte spiaceho Juliana. Vložil jej ho do rúk a vysvetlil jej, že sa oňho musí stále starať a že ho nesmie nechať bez dozoru, lebo že ak sa mu niečo stane, asi si niečo spraví aj on sám. Služobná prikyvovala pri každej vete, čo Caspian povedal. Susan sa ešte zohla k spiacemu synovi a pobozkala ho na čelo. Vedela, že sa nemá čoho báť, lebo služobná vyzerala schopne a starostlivo. Aj Caspian o nej už raz povedal, že ona je najlepšia na hrade.
Caspian tiež pobozkal svojho syna a pohladil ho po malej tváričke. Služobná potom s ním odišla a nechala tam dvojicu samú.
Susan hneď náhlila. "Tak, luk, šípy, dýka. Kde to mám?"
Caspian bol ešte stále prekvapený jej tónom a spôsobom ako sa stále ponáhľala. "Vonku. Je tam aj náš doprovod zložený z piatich mužov, keby nás náhodou napadli. Kone sú tiež vonku, pôjdeš na Destierovi." Hovoril po ceste ako utekali ku vchodu do hradu.
Naozaj tam stáli piati muži na koňoch a čakali na nich. Na zemi bol položený luk, ktorý si Susan hneď chytila do ruky a šípy, ktoré si prevesila cez plece. Dýku si Caspian odopol zo svojho opasku a pripol jej ju k jej nohaviciam. Najprv chcela protestovať, že nemá právo kvôli nej odopínať svoju dýku, ale potom radšej bola ticho.
Vyskočila na Destiera, aj keď tiež chcela protestovať, ale vzhľadom k situácii si povedala, že to nechá tak, lebo by to iba všetko skomplikovalo.
Pohnala Destiera do klusu a zaradila sa pred Caspiana, ktorý jej to prikázal, že keď sa jej niečo stane, tak bude za ňou a pomôže jej. Susan sa to zdalo od neho síce príliš prehnané, ale naozaj sa s ním teraz nechcela dohadovať.
Pred ňou boli dvaja muži, za ňou (keď počítala aj Caspiana) tiež dvaja a ešte vedľa nej klusali dvaja. Cítila sa veľmi zvláštne, pretože bola príliš chránená. A to iba kvôli nejakému sprostému luku a šípom. Teda, neboli to sprosté veci, ale aj tak sa jej to zdalo nevhodné. Ale keď už sú na ceste.
Caspian sa na chvíľu vymenil s jedným jej "ochrancom" na pravo a zaradil sa na jeho miesto.
"Teraz by sme mohli prejsť do cvalu." Zakričal Caspian na vedúceho vojaka a ten popohnal svojho hnedáka. Tak urobili všetci.
"Zvládneš to?" spýtal sa Caspian Susan.
Tá sa iba pousmiala a odvetila: "Nemusíš sa o mňa tak báť, Caspian. Ja nie som porcelánová bábika, ktorú musíš stále ochraňovať, aby sa jej nič nestalo. A neboj, na koni som takmer vyrastala." Hovorila v cvale, ktorý priam zbožňovala.
"Prepáč. Ja iba...veď vieš, nechcem aby sa ti niečo stalo. Zabil by som sa, keby to tak bolo."
"Nehovor také veci. Nič sa mi nestane a ty nebudeš mať prečo sa zabíjať. Platí?" povedala Susan.
"Tak dobre, platí." Súhlasil Caspian s miernym úsmevom.
Do Cair Paravel chceli doraziť ešte večer, aby sa mohli vrátiť ráno. To by znamenalo veľmi dlhá cesta v sedle. Ale nemohli odpočívať, nevedeli, kto všetko ich môže napadnúť.
Susan si jazdu dokonca aj celkom užívala. Už dlho nejazdila na koni. Vlastne už odvtedy, ako odišli z Narnie. Aj v Anglicku síce boli jazdecké kluby, ale to nebolo ono. V Narnijskej divočine je to predsa len lepší zážitok.
A keď už je reč o tej prírode, to je ďalšia vec, čo Susan milovala. Narnijská príroda bola na nezaplatenie a nikde na svete by ste nenašli za ňu náhradu. Cítila tu niečo magické. Tie stromy, kríky a všetko, čo tu žilo. Bolo to neuveriteľné, že je znovu naspäť.
Odrazu sa jej zdalo, že niečo videla v tých hustých tmavých krikoch. Bola to postava?
Pozrela sa bližšie a naozaj. Tá postava sa posúvala spolu s nimi.
Vytiahla si šíp a natiahla tetivu. Namierila a strelila. Našťastie- presne.
"Čo to..?" zadivil sa posledný z ich doprovodu.
Caspian, ktorý tiež pozoroval Susan začal mať obavy, no nedal to na sebe poznať a zahlásil: "Kráľovná Susan je najlepšia lukostrelkyňa akú poznám. Mali by ste byť rád, že je na našej strane."
Susan sa naňho otočila a usmiala sa. No obavy začala mať aj ona. Jej tvár zvážnela. Uprene sa pozrela do Caspianovej rovnako vážnej tváre. Pochopili sa. Niečo tu nehralo. V tomto lese sa niekto schovával. A obaja sa báli, že ich nebude iba zopár, ale že tu bude to hlavné sídlo všetkých povstaleckých kmeňov.

Poznámka: Toto som napísala prvý večer v Prahe...:) Ďalšie kapitoly tu budú hneď...ale niektoré si nechám aj na zajtra....:) Síce táto kapitola nie je nič moc, ale je to iba taká "predohra" k tej čo príde...:)♥
Inak som ešte stále v šoku z toho, že ste sem napísali, že by ste to radi videli sfilmované...:) jooj...viete akú radosť ste mi urobili? Len s tým pekne pokračujte...:) :D Ja to milujem, čítať komentíky....Thanks...:)♥

a predsa len- 6. kapitola- Vyznanie

21. července 2008 v 11:16 | Vaša Caspinka ala Ninka
Povedala som síce, že to nestihnem, ale moja múza sa znovu objavila. Táto kapitola inák nič moc, ale prečítajte si...:) Už len kvôli tomu koncu...papa...:)
V ten deň sa Susan zobudila príliš skoro. Ani sa nedá vlastne povedať, že by spala. Potom ako pomohla Caspianovi prebaliť Juliana, si obaja ľahli a Julian spal medzi nimi. Caspian zaspal tiež veľmi rýchlo. Múžskí...
Aj Susan sa snažila, ale cez hlavu jej preletelo 1000 myšlienok. Ona je v Narnii! S Julianom. Caspian je do nej zbláznený a...Zarazila sa a pozrela na Caspiana ako spal. Vyzeral tak nevinne a sladko. Usmiala sa a prekvapilo ju, že úsmev videla aj na jeho tvári.
Potichu sa postavila z postele, aby nikoho nezobudila a prešla sa k starému zrkadlu, ktoré bolo zavesené vedľa postele.
Pozrela sa na seba. Čo na nej Caspian mohol vidieť? Veď nebola úžasne krásna. Ústa nemala také, ako by si predstavovala, vlasy nemala hebké, ako vysoko postavené dámy, oči mala príliš modré, nepáčili sa jej. Tak čo na nej Caspian mohol vidieť?
´Vôbec nie som pekná.´ pomyslela si Susan a začala preklínať svoj obraz v zrkadle. ´Caspian musí byť slepí. Určite sa oňho zaujímali oveľa krajšie ženy. Ona sa im nemohla vyrovnať.
S nenávisťou na seba samú sa ešte raz pozrela do zrkadla. Videla v ňom odraz Caspiana. Preľakane sa otočila a uvidela jeho prekvapený výraz. Vôbec nevyzeral, že by sa práve zobudil a boli asi štyri hodiny ráno.
"Susan, čo to robíš?" spýtal sa potichu.
"Nič." Zaklamala Susan.
"Nie, vážne- čo to robíš? Nemala by si teraz spať?" opýtal sa a prišiel bližšie k nej.
"Nedá sa mi zaspať. A ako som ti povedala už predtým, nič tu nerobím. Iba..." obzrela sa na zrkadlo s jej hroznou tvárou. "...iba sa pozerám do zrkadla." Dokončila, keď sa znovu otočila na Caspiana.
"Deje sa niečo?" odvetil nežne.
"Nie." Znovu zaklamala a vyhýbala sa jeho prekrásne tmavým očiam, ktoré si ale tie jej modré vždy našli.
"Neklam mi a povedz čo sa to tu deje." Odhalil ju Caspian stále prenasledujúc jej pohľad.
"Prečo si si vybral mňa?" spýtala sa Susan, ktorá na to išla z ostra. Netreba sa točiť okolo horúcej kaše. Povie mu to na rovinu.
"Ako to myslíš, vybral teba?" nechápal Caspian, ale už si vedel domyslieť akým smerom sa táto debata bude uberať.
"Veď je tu naokolo veľa krásnych dievčat-žien, tak prečo ja? Čo mám ja, čo ony nemajú?" hovorila ticho, že ju takmer nebolo počuť.
"Tak o ti tu ide." Ozval sa Caspian a jemne ju pohladil po jej havraních vlasoch. Susan na sekundu zatvorila oči, no hneď ich otvorila. Caspianova tvár žiarila porozumením a láskou, ktorú ona nechápala. Čo na nej mal rád?
"Ty máš niečo, čo ony nemajú. Je to čaro, ktorým si mi učarovala, ako nejaká čarodejnica- to po prvé a máš krásu, ktorá sa nemôže rovnať s nijakými inými ženami. Ty si najkrajšia, najúžasnejšia a najlepšia žena/dievča, ktoré som kedy stretol a je mi jedno, že ostatné ti budú závidieť a škaredo sa na teba pozerať- labo určite aj to príde. Len nech si pozerajú a závidia. My naozaj nemáme čo skrývať." Hovoril Caspian s hnevom na ostatné ženy, lebo spôsobili, že Susan sa zamýšľa nad takýmito vecami.
"Zamiloval som sa do teba Susan, tak už to pochop." Povedal asi najnežnejšie, ako kedy Susan počula a stále ju hladil po vlasoch a teraz opatrne chytil jej tvár do svojich rúk.
"Prosím ťa, už sa nezamýšľaj nad takýmito vecami. Nechcem, aby ťa trápili íné. Si tu iba ty, ja a náš syn. Nikto sa medzi nás nemôže postaviť a keby aj chcel, nedovolím mu to. Urobil by som pre teba prvé, posledné." Pustil jej tvár a Susan sa ponorila do jeho hrude.
"Vďaka Caspian. Nevedela som, že toto všetko ku mne cítiš. Ďakujem..." povedala a znovu sa mu pozrela do očí.
"Kedykoľvek to budeš potrebovať. Zopakoval by som to celému svetu." Odvetil Caspian a spolu so Susan odišli do postele. Juliana trochu posunuli na jednu stranu a Caspian si sadol na druhú stranu, vyložil si nohy na postel a Susan sa uložila na jeho hruď. Znovu jej hľadil tie jej jemné tmavé vlasy a niečo jej spieval.
Moc nevnímala čo, ale bolo to jedno. Zaspala. A veľmi rýchlo. Ale asi o hodinu ju už budil nepríjemne napätý hlas Caspiana.
"Susan, vstávaj, tie kmene asi budú chcieť znovu zaútočiť. Keď chceš svoje veci z Cair Paravel, mali by sme si švihnúť. Ešte pred tým než zaútočia. Raňajky máš tu na stole. Idem ešte vybaviť pre nás doprovod a služobné, ktoré by sa postarali o Juliana. Len prosím už vstávaj." Povedal na jeden dych a keď Susan otvorila oči, videla veľký strach a skázu v jeho tvári.
Okamžite vstala, niečo si zobrala z podnosu na stole a rýchlo hovorila: "Potrebujem nejaké oblečenie. Napríklad to tvoje. Nemôžem ísť bojovať v nočnej košeli. A ešte potrebujem nejaký luk a šípy a ešte dýku. Pre prípad, že by nás po ceste prepadli."
Caspian jej otvoril skriňu a povedal: "Vyber si čo chceš, idem pre tie veci, za služobnou a za mojími jednotkami. Prepáč, že som ťa musel zobudiť, ja..."
"Okamžite už choď! Protivníci neodpočívajú! Chceš aby ti zbombardovali hrad a armádu?" prerušila ho namosúrená Susan.
"Nie...dobre už idem." Odvetil prekvapený Caspian a zavrel dvere.
Susan rýchlo zjedla, čo si zobrala z podnosu a začala sa obliekať. ´Romantický večer skončil veľmi rýchlo...´ vzdychla si.

5. kapitola- Ponocovanie

17. července 2008 v 22:57 | Vaša Caspinka ala Ninka
Tak, pre všetkých fanúšikov mojej Suspian poviedky (teda tých dvoch, čo mi píšu komenty) nech sa páči ďalšia kapitola. Viem, že je moc dlhá, ale keď ja som tam chcela toho toľko dať. No, nebudem ďalej zdržiavať, lebo je to celkom hezka kapitolka, tak pekné čítanie!
V tú noc ani jeden z nich oka nezažmúril. Obaja sa rozprávali do skorého rána a ešte pár hodín potom. Najprv rozoberali život v Narnii. Susan sa podozvedala, čo sa tu za tú dobu stalo, keď nebola prítomná.

"Najväčším problémom pre mňa (samozrejme okrem toho, že si odišla) sa stali tie kmene narnijčanov a telmarčanov, ktorí ma nechceli za kráľa kvôli tomu, že som bol stále zamyslený a pochmúrny a to všetko vďaka tebe." Povedal Caspian a potichu sa zasmial, aby nezobudil Juliana, ktorý spal medzi ním a Susan.

Susan sa nňho otočila s úškľabom na tvári. "Takže mi chceš naznačiť, že ja môžem za to, že ťa tvoji ľudia nemajú radi?"

"To som nikdy nepovedal." Odvetil vysmiaty Caspian.

"Jasné...a ja som anglická kráľovna." Zasmiala sa tentoraz aj Susan.

"Neviem síce, či si anglická, ale moja rozhodne." Povedal Caspian a trochu zvážnel.

"Ohľadne tých kmeňov," nachvíľu sa odmlčal a pozeral sa na Susan, kým sa aj ona prestala smiať a odrazu mu napadlo, že by jej to ani nemal hovoriť. Načo ju zaťažovať, keď aj tak možno za chvíľu odíde. To on nevedel. Aslan mu sľúbil, že tu pobudne dlhšie, len Caspian nevedel ako dlho Aslan myslel. Kebyže je tu iba pár dní, nemal by jej to vravieť. Iba by sa vo svojom svete viac natrápila a bála by sa o ňho. Ale ak tu zostane dlhšie, tak by jej to rozhodne povedať mal, lebo ak by zaútočili a on by ju na nich neupozornil, riskoval by jej aj Julianov život.

"Caspian?" Susanin tichý hlas mu nabúral do mysli, akoby ho niekto buchol do hlavy. Ale to by bola príjemná rana.

"Prepáč, zamyslel som sa." Vravel Caspian ospravedlňujúcim tónom.

"Nevadí, pokračuj. Čo ohľadne tých kmeňov?" dobiedzala Susan.

Caspian jej hľadel rovno do jej azúrovo modrých očí, potom sa pozrel na ich spiaceho synčeka a rozhodol sa, čo povie.

"Tie kmene ešte nie sú úplne porazené." Vyšlo z neho rýchlo.

"Ako to myslíš, úplne?" nechápala Susan.

"Pár z nich sme porazili, ale niektorých sa nedalo. Buď boli moc silný, alebo to boli naši priatelia. Nemám im to však za zlé, bohvieaký kráľ som v poslednej dobe nebol. Najmenej útočili v dobe, keď si po druhý raz odišla. Vtedy som sa venoval kraľovaniu ako nikdy predtým." Vysvetlil Caspian a vtom ho niečo napadlo. Zdalo sa, že Susan napadlo to isté, lebo sa obaja na seba v tú istú chvíľu otočili. "Myslíš na to isté, na čo ja?" spýtala sa Susan prvá.

"Aslan ťa sem preniesol iba preto, aby si mi pomohla sústrediť sa na kraľovanie?" vyhŕkol Caspian na jeden dych.

Susan pomaly prikývla, no nechcela tomu veriť. Aslan ju mal rád a mal veľké srdce. Naozaj ju sem priviedol iba preto, aby sa najnijčania a telmarčania spamätali?

"Nechcem tomu veriť." Povedala šepotom, postavila sa z postele a prešla sa k oknu.

Caspian sa tiež zdvihol z ľahu, v ktorom sa celú noc rozprávali a oči mal zafixované na Susan, ktorá hľadela z okna.

"Možno to nie je pravda, to som iba tak povedal." Zahováral Caspian.

"A napadlo nás to oboch rovnako." Hovorila si potichu Susan ako keby sa rozprávala sama so sebou.

"Nie, nesmieš si to myslieť." Zahriakol ju Caspian jemne a postavil sa.

"Potrebujem svoj luk a šípy." Odvetila odrazu Susan a otočila sa na Caspiana, ktorý stál asi iba meter od nej.

"Dobre, hneď na úsvite pôjdeme do Cair Paravel. Zoberieš si všetko, čo potrebuješ." Súhlasil Caspian, ale potom sa zamyslel. "Nemôžeš bojovať, Susan."

"Musím. Veď kto iný by ti pomohol?" namietala Susan.

"Mám celkom početnú armádu."

"Ale ja chcem pomôcť. Veď, keď už sme pritom, kvôli tomu som tu, nie?" jej hlas už nebol slabý, ale chladný, akoby obviňovala aj Caspiana, že ju využil.

"To nie je pravda. Nikdy som nechcel, aby si bojovala. Ani keď si tu bola prvý raz. A teraz máme ešte k tomu aj syna. Kto by sa o ňho postaral?" Caspian sa posunul bližšie a tak boli od seba vzdialený iba pár centimetrov, no ešte stále sa nedotýkali.

"Máte na hrade určite aj nejaké služobné, ktoré by sa vedeli postarať o dieťa. Ale ja musím byť pripravená." Hovorila stále chladne.

"Susan, čo je to s tebou? Aký chlad máš v hlase. Ja za nič nemôžem. Chcel som ťa tu mať iba preto, aby som zistil, čo zapríčinilo svoj strach a slabotu. A chcel som ti to pomôcť prekonať. To je všetko, čím sa môžem obhájiť." Povedal Caspian s pokorou v jeho slovách.

"To je síce pekné, ale mne to nijak nepomôže. Teraz sa cítim hrozne. Ešte horšie, ako predtým keď som bola v Anglicku. Ako to len mohol Aslan urobiť? Stále tomu neverím." Ako Susan hovorila, Caspianovi sa zdalo, že v jej hlase sa niečo roztápa. To sa topil ľad v jej vetách.

"Vôbec to nemusí byť pravda. A ani nie je." Potichu rozprával Caspian, keď sa naňho Susan začala pozerať. Videl jej znovu tú slabotu a beznádej v očiach. Veľkú bolesť, ktorú spolu prežili, ale aj malú nádej a radosť, ktorú prežívala iba príležitostne.

Caspian ju objal a pobozkal na čelo. Susan nechala svoje ruky na jeho chrbte a ponorila si hlavu do jeho hrude.

"Urobil by som všetko preto, aby si bola spokojná a šťastná." Šepkal jej sladko Caspian.

Susan zdvihla hlavu upravila si vlasy a znovu sa naňho pozrela. Aký bol len mladý. Mladý v skúsenostiach s láskou, so životom. Niekedy sa jej zdal aj (a teraz to možno vyznie divne) naivný. Urobil by pre ňu prvé, posledné a ona bola šťastná. Naozaj bola.

"To už si urobil dávno. Ja som šťastná." Odvetila po pár minutách a zase sa schúlila do jeho pevného, ale stále mäkkého náručia.

"Teraz iba musíš zaistiť, aby sme hneď ráno išli do Cair Paravel. Potrebujem ten luk so šípami, lebo ti chcem pomôcť. Chcem aby sa o tebe rozprávalo ako o tom najlepšom kráľovi, akého Narnia kedy mala. Lepšieho ako všetci pred tebou a všetci, čo ešte budú po tebe. Aby sa o tebe rozprávalo ako o kráľovi, ktorý oddal svoje srdce niekomu, o kom vedel, že už sa nevráti, ale on to zvládol, postavil sa opäť na nohy a začal kraľovať ako sa na skutočného kráľa patrí. Tak si predstavujem tvoju budúcnosť a tiež poviedky a rozprávky, ktoré sa o tebe budú šíriť. Neboj, všetko bude vporiadku." Susan hovorila s toľkým presvedčením a nadšením, že jej Caspian musel uveriť. Aj vy by ste uverili. A teraz, kto mal koho utešovať?
♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥

Takto zostali pár minút v tesnom objatí, iba sa cítili navzájom a potichu premietali celý rozhovor, ktorý medzi nimi pred chvíľou prebehol. A potom prišla tá otázka.

"Prečo si sa vôbec nepokúsil oženiť?" spýtala sa odrazu Susan s hlavou zarytou v jeho hrudi.

Caspiana najprv myklo, no potom odpovedal stále s hlavou opretou o Susanine rameno.

"Nemohol som. Aj sa ma snažili oženiť, ale ja som nemohol. Bola by to voči tebe zrada. Vieš, prisahal som si niečo." Hovoril a rumenec sa mu postupne dostával od noh až na tvár.

"A čo si si prisahal?" spýtala sa Susan, stále s hlavou v jeho hrudi, nevšímajúc si červený odtieň Caspianovej tváre.

"Že po bozku s tebou, už v živote nebudem milovať inú ženu ako si ty, že už sa na žiadnu so záujmom ani nepozriem, ani žiadnej nebudem lichotiť, žiadnu nepobozkám a samozrejme sa ani so žiadnou neožením." Povedal zahanbene.

Vtedy Susan zdvihla hlavu a pozrela mu priamo do tej červenej tváre, ktorej farbu uhádla, aj keď žiarila čierna tma.

"Sľúbila som si to isté." Povedala tiež s menším zahanbením, ale potom sa jej to zdalo nevhodné. Obaja sa predsa mali radi, tak nebol dôvod to skrývať.

Caspian sa usmial a uľavilo sa mu. Očami jej naznačil, či môže urobiť to, načo sa chystá už odkedy sem prišla a Susan mu povolila.

Ich pery sa stretli a bol to ako výbuch dvoch látok ktoré spolu zreagujú behom pár sekúnd. Susaniné pery boli horké aj sladké navzájom, alebo to Caspian cítil už aj tie svoje sladké pery na jej. To nevedel, a bolo mu to úprimne jedno. Podstatné bolo, že tu bol teraz s ňou a boli k sebe tak blízko, že by im mohol hocikto závidieť. Nikto im to nemohol prekaziť, samozrejme až na jednu osôbku, na ktorú takmer zabudli.

Julian zaplakal.

Susan sa odtrhla prvá a Caspianove pery zostali v úsmešku. "Tak, kto je na rade?" spýtal sa so smiechom a Susan skrivila ústa a otočila sa k plačúcemu synčekovi. "Julian, ocko ťa prebalí a uloží naspäť do postieľky, tak buď dobrý chlapec." Šepla mu do uška a otočila sa na Caspiana.

"To ti nezabudnem!" zasmial sa a ponáhľal sa k Juliankovi.

"Budeš mať ešte veľa šancí, vrátiť mi to." odvetila Susan a dodala si potichu "Teda dúfam..."

Ani komentík by nezaškodil...:)♥ Dúfam, že sa vám páči....:)

4. kapitola- To, čo obaja potrebovali

14. července 2008 v 20:23 | Vaša Caspinka ala Ninka
Ja viem, že to tu pridávam akosi moc rýchlo, ale tak navštívila ma MÚZA a to sa nesmie premrhať. Mnoo....troška romantiky, ale nebojte sa nebude to iba o myšlienkax, ale bude aj priama reč... (WAU! ) Ale neee...no proste normálna fanfiction. Dúfam, že sa vám bude páčiť a budem očakávať komentáriky, aj keď viem, že žiadne neprídu, ale newa...A ak budete mať ešte niečo dodať k mojej poviedke, dajakú radu na pokračovanie abo niečo, čo sa vám na tom nepáči, kľudne napíšte, porozmýšľam nad tým...Pekné čítanie.
A zrazu zmizla Susanina posteľ, jej izba a celý jej svet. Cítila ľahký nočný vánok a cítila vôňu, ktorú necítila už priveľmi dlho, ale nezabudla na ňu. Vôňa jej starého domova. Vôňa Narnie? Ako to bolo možné?
Poobzerala sa okolo seba. Stála pri okne, ktoré sa jej taktiež zdalo povedomé. Caspianova izba. Pomyslela si a skontrolovala Juliana, či už nespí. Nespal, ale rovnako ako Susan sa kochal výhľadom von z okna, kde práve žiarila čierna noc. Susan sa iba pousmiala na svojho synčeka a pohľadila ho po jeho tmavých havraních vlasoch. Presne ako tie Caspianove...
Potom sa otočila a pozrela sa na postel. Stála tam pekná, ustlaná a s ňou sa do Susaninej hlavy priplietlo tisíc spomienok. Tam...Áno, tam sa to všetko stalo. Tam začal ten problém. Keby im Aslan nedal tú druhú šancu, nič z tohto by sa nebolo stalo. Ona by bola stále sama, možno by mala viac času a našla by si priateľa a skúsila by všetko odznovu.
No potom sa pozrela na Juliana. Keby sa to tú noc nestalo, tak by tu nebol on. Nebol by tu jej milovaný synček a to by asi nevydržala. Neľutovala to, to nie. Tešila sa zo svojho syna, ale on potreboval otca tak, ako ona niekoho pri sebe. Už, už chcela povedať manžela, ale prišlo jej to hlúpe.
Ako tam tak stála vo svojích dlhých nočných šatách, niekto ju sledoval. A ten niekto samozrejme nebol nikto iný, ako Caspian.
Stál za dverami a pozoroval každý jej pohyb. Snažil sa byť ticho a ani pomaly nedýchal, ale keď mu to srdce tĺklo tak rýchlo. Nevedel, čo s tým.
Prvý krát videl svoje dieťa. Preboha, ako to nemohol vedieť? Že má dieťa? Už mu bolo jasné, prečo sa Susan cítila tak, ako to cítil. Bála sa. Samozrejme, že sa bála, veď kto by sa nebál, keby sám vychováva dieťa.
Caspian sa cítil príšerne. Cítil, ako sa mu srdce pomaly rozpadá. On ju v tom nechal. Za to všetko môže on. Počul jej nárek a jediné, čo z neho sršalo bolo zúfalstvo a on sa za to všetko cítil zodpovedný a aj mal byť prečo.
A vtedy to začul. Susan sa posunula smerom k nemu. Pozerala sa priamo naňho, len o tom nevedela.
"Kto je tam?" spýtala sa ustráchaným hlasom a nie veselým, ako ju poznal Caspian.
"To som iba ja." Odpovedal potichu.
"Kto ´ja´?" spýtala sa Susan aj keď už presne vedela, kto sa skrýva za dverami.
"Caspian." Povedal a vystúpil z tieňu a zavrel dvere.
"Caspian." Zopakovala potichu Susan.
Caspian videl na jej tvári stále jej slzy, hoci niektoré už boli zaschnuté, ale stále tam boli. A teraz sa k nim pridali ďalšie.
"Susan." Povedal mäkko, posunul sa k nej a jemne sa jej dotkol ramena.
Susan nevedela, čo robiť. Jasné, že jej to bolo príjemné, no nechcela aby jej dával veľa šancí. Vedela, že určite sa vráti onedlho domov a že tieto dotyky a tieto jeho slová jej ten odhod robia ťažším.
"Nie, Caspian nerob mi to." ozvala sa Susan so zlomeným hlasom, ako sa snažila zakryť svoje vzlyky.
"Čo ti nemám robiť?" spýtal sa Caspian stále s rukou na jej ramene.
"Vždy keď sem prídem, tak sa snažím aby som to neprehnala, aby som sa k tebe neviazala, pretože viem, že keď odídem, tak to bude bolieť ešte viac. A to nechcem." Hovorila s prestávkami aby mohla znovu skryť vzlyky, no nedarilo sa jej to. Nechcela plakať pred Caspianom. Nechcela mu ukázať, že je slabá.
Caspian sa na ňu pozeral a predstavoval si, o čom rozmýšľa. Nerád ju videl takto zronenú, ale rád jej pomáhal z tej jej slaboty. A vôbec mu to nevadilo. Bolo mu jedno, že bola slabá. Aj on by bol na jej mieste. Nedokázal si predstaviť vychovávať dieťa. A ona to robila sama.
Caspian sa pousmial na Juliana a Susan mu ho dala náručia. Najprv sa zarazil, no potom si ho vzal opatrne k sebe.
"Julian." Povedala Susan. "To je jeho meno."
"Tak ahoj Julian." Usmial sa Caspian na svojho syna. On má syna! Zdalo sa mu to nemožné.
"Ty si nevedel, že máš syna, však nie?" spýtala sa Susan otrávane.
"Nie...ja...vieš, cítil som všetko čo si cítila aj ty. Tvoj smútok, samotu, bolesť a strach. Niekedy aj šťasie, asi keď sa narodil Julian, ale inák som nevedel, čo robíš. Iba som cítil tvoje pocity. To je všetko."
"A napadlo ťa niekedy, že by som to mohla mať sama s dieťaťom ťažké? Alebo si ani nevedel, že som ho porodila?" Susan pomaly zvyšovala tón hlasu.
"Jasné, myslel som si, že budeme mať dieťa, ale nevedel som. Susan, ako som mal vedieť čo sa u vás deje? A ty si vedela, čo sa dialo tu?" oplatil jej to Caspian.
"Nie, ako by som aj..." začala, no hneď zistila kam tým Caspian mieril. Nemali dôvod sa na seba hnevať za to, že nevedeli, čo sa v ich svetoch deje. Obaja nemali odkiaľ.
"Prepáč." Ozvala sa prvá Susan.
"Nie, ty prepáč. Nevedel som..." hovoril Caspian, ale Susan ho umlčala jemným dotykom prstu na jeho pery.
Caspian dal pozor na Juliana, aby sa necítil byť stlačený a pomaly objal Susan. Cítil jej vôňu. Jej hebké vlasy. Nedokázal uveriť, že je tu. V svojom náručí zvieral najdrahšie veci v jeho živote. Svojho syna a svoju milovanú Susan. Už už chcel povedať, že svoju manželku, ale nedalo sa. Prišlo mu to hlúpe.
"Chýbala si mi." Zašepkal jej do vlasov.
"Ty ani nevieš ako moc si ty chýbal mne." Odvetila Susan.
Caspian cítil jej horké slzy na svojej košeli a na svojej pokožke. Cítil tuho ho objímala, no nevadilo mu to. Vedel, že teraz už sa cíti bezpečne. Lenže na ako dlho ešte?

3. kapitola- Beznádej

14. července 2008 v 17:29 | Vaša Caspinka ala Ninka
Tak, tu máte 3. kapitolu. To som iba tak na rýchlo a zase tam nie je nič moc akcia, ale sľubujem, že sa posnažím. I´m so sorry za ten koniec, ale treba dať manší Cliffhanger...:D Proste napätie musí byť. A inák, dúfam, že vám nevadí, že píšem hlavne o myšlienkach Susan a Caspiana, lebo mne sa to mrte ľubi take písať...:) A ete tretie sry za to že píšem "Caspian" a nie "Kaspian" lebo s "C" je to podľa mňa krajšie...veď tak je to aj v oroiginále...
A ozaj štvrté sorry za to, že som to iba tak rýchlo naťukala, takže som ete neopravovala preklepy ani gramatické chyby, ale s tým sa predsa len dá žiť...SRY...:) Takže pekné čítanie...a Komentíky by ma veeeeeeeeeľmi potešili....Danke...
Caspian vedel, že sa niečo deje. Vedel, že sa niečo deje so Susan. Možno sa to zdá byť hlúpe, ale občas ju dokonca aj cítil. Niekedy cítil jej pocity. Keď sa hnevala, keď bola šťastná, no najviac (a to Caspianovi trhalo srdce) keď bola smutná. No v poslednom čase cítil iba veľkú tiahu a únavu. Z čoho mohla byť Susan unavená? Z toho večného smútku? On nechcel aby sa trápila. Nevadilo by mu, keby si našla niekoho a vydala by sa zaňho. Veď už sa nikdy nevráti a on chcel len jej dobro. Bolo mu jedno, aj keby jej bolo dobre bez neho. Chcel aby bola spokojná, aby zomrela obklopená svojími dcérami a synmi a ich deťmi. Nechcel aby z nej bola stará panna, ktorá okrem Caspiana nemala poriadny vzťah.

Caspianovi vždy išlo iba o ňu. Iba o to aby sa cítila dobre. Aby cítila bezpečie všade kam sa pohne. Najprv Caspian cítil, že bezpečie jej nechýba, lebo (ako si domyslel) bol vždy na blízku Peter, no v poslednom čase cítil, že Susan sa bojí. Len nevedel čoho. Žeby sa jej súrodencom niečo stalo? Alebo na ňu nemajú čas? To nie je možné. Zahriakol sa ihneď Caspian.

Musel zistiť, čo sa s ňou deje. Nemohol to nechať len tak. Len ako to zaistiť. Potreboval nejaké kúzlo, alebo niečo.

Aslan.

Napadlo mu v okamihu. Lenže ten im už druhú šancu dal a preto Caspian nevedel, ako by sa Aslan vysporiadal s tým, že Caspian musí naplniť svoje potreby a postarať sa o Susan a zistiť, či sa jej niečo nestalo. Veď to robil kvôli Susan. Nebol to osobný prospech. To by mu predsa Aslan nezakázal. Teraz by stačilo, ho iba nájsť.



Susan sa cítila mizerne. Ako za posledné týždne veľmi často. Vedela, že jej súrodenci na ňu nemajú čas, ale aj tak sa jej to zdalo nevhodné. Veď pár hodín na svoju sestru a neter by si mali nájsť. Rada by sa s nimi porozprávala o tom, ako sa im darí a tiež sa vyspovedala o tom, ako sa teraz žije jej.

Súrodenci ešte stále síce bývali v jednom dome, ale Susan sa zdalo, akoby tam bola sama. Všetci chodili neskôr domov, alebo prespávali niekde. Peter si potreboval zarábať, takže väčšinu času strávil v práci. Lucy a Edmund sa zase príliš veľa učili a tiež po škole chodievali na brigádu. Všetci boli niekde rozlietaní, iba Susan zostávala doma so svojím Juliankom.

On bol jej jediná podpora a tiež navzájom aj problém. Rada by si už aj odpočinula, pretože Julian stále niečo robil a ona naňho musela dávať stále pozor, aby sa mu niečo nestalo. Nie, žeby mu to dávala za vinu, veď on bol jediná vec čo ju v posledných časoch držala pri živote, ale potrebovala by si od tohto neustáleho dávania pozor odpočinnúť. Ale ako?

Nedalo sa to a to ona vedela. Keď už bola naozaj zúfalá, napadla ju jedna vec, korá bola samozrejme najnezmyselnejšia na celom svete.

Caspian.

Áno. Susan vedela, že je to hlúposť. Ale veď on ani nevie, že má syna! Určite už má aj v Narnii synov, dcéri a manželku. Tým si bola stopercentne istá. Pravdaže jej bolo smutno. Caspian je...Caspian je proste Caspian. Vždy ako sa pritúlila k Julianovi cítila Caspianovu vôňu, cítila jeho dotyk, jeho jemnú pleť.

A tiež už z toho bola pekne zblbnutá. Začala nad ním rozmýšľať, aj keď si povedala, že ho nechá tak, že si najde niekoho iného. Len...len to nešlo. Nemohla si násjť nikoho.

A potom ju napadla ďalšia bláznivá vec, ktorú chcela tiež už párkrát vyskúšať, ale ešte nikdy nenabrala odvahu. Možno teraz je ten správny čas. Možno teraz je tá správna chvíľa.

Nie...musí počkať. Ona počká.

No dlho nečakala, lebo v tú noc už nemohla dýchať, nemohla nič robiť. Iba potichu sedela na posteli a plakala s Julianom v náručí.

Teraz je tá správna chvíľa. Povedala si.

"CASPIAN! Ja už to nezvládam, ako si ma tu mohol nechať takto samú? Vieš vôbec, že máme syna? Áno, Caspian SYNA! Počuješ? CASPIAN!!!!" zakričala z plných pľúc najviac, ako jej to išlo. Bola to beznádej, najväčšia akú kedy kto videl. A pomohla.

Susan videla pred sebou biele svetlo, zavrela oči, pritisla si Juliana k sebe a čakala, čo sa bude diať.



2. kapitola- Druhá šanca

2. července 2008 v 0:47 | Ninka
Susan sa pozerala na svojho syna. Svojho ročného syna. Iba včera oslávil svoje prvé narodeniny. Samozrejme sa jej súrodenci nezdržali dlho, lebo každý musel ešte niečo robiť v práci, na škole a podobne. Tak tam aj tak nakoniec zostala s Julianom sama. Julian. Meno Kaspianovho syna. Vedela, že v Narnii by sa asi volal Kaspian XI, ale vymyslela mu predsa len iné meno. Nechcela si po každom zavolaní mena "Kaspian" pripomenúť chlapcovho otca. Chcela naňho zabudnúť. Raz a navždy. Ale snaží sa márne. Vždy keď sa pozerá do očí svojho syna. Do tých tmavých sklenenýc očí tak si pripomenie svojho Kaspiana. Aj keď si to vždy zatrhne, ale veď nepozerať na vlastného syna? Čo by to bola za matku?
Julian sa po pravde úplne podobal na Kaspiana. Zdedil jeho krásne črty, oči a celú tvár. Proste akoby mu z oka vypadol. Keď sa naňho Susan zahľadela, nenašla žiadny jej poznávací znak. Nič nezdedil z nej. Zvláštne...Možno sa to v dospelosti ukáže.
Spomenula si na to, keď jej a Kaspianovi dal Aslan druhú šancu. Bola vtedy už staršia a vlastne po deviatich mesiacoch porodila Juliana. Ale na tú noc nikdy nezabudne.
Flashback:
Pod Susan sa triasla zem. "Čo sa to deje?" vravela si. "Hádam nie..." ale hneď si zatrhla odpoveď. Nemohla ísť do Narnie. Hlúposť. A odrazu tam stála. Pred hradom kráľa Kaspiana. Pred bránami, ktoré boli otvorené. Bol chladný (aj keď letný) večer, ona mala na sebe iba nočnú košeľu, lebo doma sa už chystala spať. Ako je možné, že je späť? Veď Aslan hovoril, že už to nebude možné!
Teraz to ale rozhodne nehodlala riešiť, lebo jej začala byť veľmi zima. Pomaly vstupovala do pevnosti- hradu až sa dostala k hlavnej bráne. Bosá prešla až k nej a jemne ju posunula. Otvorila sa. "To kráľovi vojaci ani brány nevedia zatvárať?" divila sa nahlas, ale pokračovala v ceste.
"Vitaj, dcéra Evina." Počula veľmi známy, ale už aj zabudnutý hlas.
"Aslan?" zašepkala do vetra a rozbehla sa k nemu. Stál v tme, vedľa brány a počkal si, kým ho Susan prestane objímať.
"Vieš prečo si tu?" spýtal sa po odmlke.
Susan sa zamyslela, ale nevedela prísť na žiadny logický dôvod a preto pokrútila hlavou.
"Keď som ťa videl, v deň keď ste odišli. Najprv na nádvorí, keď ste boli pri mne spolu s Petrom, boli to slzy čo som videl v tvojich očiach. Potom prišiel princ- teraz už kráľ Kaspian a ten pohľad s ktorým si sa naňho obrátila mi lámal srdce. Viem, že si ma musela vtedy nenávidieť, keď som ti povedal, že sa už s Petrom nevrátite. Ale aj tak najhoršie pre mňa bolo, keď si sa pred odchodom otočila za Kaspianom a pobozkala ho. Prial som si, aby si to neurobila, lebo som vedel aký smútok a hlavne koľko ho vieš v sebe držať dlhú dobu. Vedel som, že to neskončí dobre. Nie, žeby som vám to neprial, nie. Ja som vám to prial, a až moc, ale nevedel som, čo s vami bude ďalej." Aslan chvíľu počkal, lebo videl, že Susan je zamyslená.
"No a tak som vám dal druhú šancu." Dodal po pár minútach.
"Vďaka Aslan." Poďakovala Susan slušne, ale v jej vnútri sa rozvíril hurikán. Tešila sa ako malé dieťa, no snažila sa to zakryť. "Nože povedz, ako sa má Kaspian?" spýtala sa otázku, ktorú sa chcela spýtať hneď na začiatku.
Aslan sa obzrel k najvyššej veži, kde sa ešte svietilo, hoci už asi bolo po polnoci. Susan nevedela ako, ale myslela si, že to je izba Kaspiana.
"Celé noci sedí nad starými knihami. Buď číta o vás, kráľoch a kráľovnách, alebo číta staré knihy s rôznymi elixírmi a snaží sa namiešať nejaký, ktorý by jeho alebo teba preniesol sem, alebo k tebe do tvojho sveta. Alebo niekedy iba tak sedí na kopci opodiaľ a rozmýšľa. Pravdepodobne nad tebou. Moc toho nenahovorí, väčšinu času je zavretý sám do seba. Iba ráno slušne pozdraví a povie "Dobré ráno" a večer tiež slušne sa lúči "Dobrý večer". Život bet teba pre neho nemá zmysel Susan. Nedokáže ani vládnuť poriadne. Ani nevníma, že zatiaľ čo on sa snaží o nemožné, tak sa tu tvoria kmene, ktoré ho už viac nechcú na tróne, kvôli tomu aký je teraz. Musím priznať, že už aj veľa z našich radov sa k týmto kmeňom pridali a ani im to nemám, bohužiaľ za zlé. Narnijčania a telmarčania potrebujú šťastného kráľa. A tým rozhodne Kaspian nie je. Nie bez teba. Preto som jemu a tiež tebe chcel dať ešte svetlo nádeje, druhú šancu. Tak ju prosím nepremárni a choď za ním." Dopovedal Aslan a ukázal Susan kadiaľ má ísť.
"Aslan, ja neviem..." začala, ale Aslan ju rýchlo umlčal. "Viem, že to chcete obaja viac, ako si len viete predstaviť, tak to predomnou neskrývaj."
Tak sa Susan vydala ku Kaspianovej izbe. Keď už bola na mieste, teda v to dúfala, mohla aj zablúdiť, tak sa pozrela cez kľúčovú dierku. Áno, bol tam Kaspian. Jasne videla jeho chrbát. Bol oblečený v košeli a počula, že si niečo hovorí pre seba.
Chvíľu tam stála ako obarená. Preboha, ona ho zase videla a teraz musí ísť za ním. Nechce premárniť možnosť zase ho vidieť.
Tak po dlhšom rozmýšľaní zaklopala na dvere. Ozvalo sa iba tiché : "Ďalej."
Susan pomaly otvorila dvere a pozrela na Kaspiana. Ani sa nehol.
"Kaspian." Skúsila pomaly. "Teda- kráľ Kaspian." Opravila sa a stála tam s hlavou sklonenou aby mu vzdala poctu. Pozerala sa na zem.
"Susan!" šepol Kaspian a okamžite jej zvihol hlavu. Teraz mu videla priamo do jeho prekrásnych čiernych očí. Kaspian ju objal ako najsilnejšie len mohol, ale v jeho objatí cítila aj nežnosť a jemnosť s akou ju objímal.
"Susan! Ty...Čo? Ako? Ja to nechápem..." začal, no Susan ho umlčala jemným bozkom. Nebolo to síce, ako prvý krát, ale na privítanie to stačilo.
"Aslan nám dal druhú šancu. Preto som tu. Ale nemáme ju premárniť." Vysvetlila Susan v skratke.
Kaspian sa na ňu usmial. Vidieť znovu jej azúrovo modré oči a ten čarokrásny úsmev. Jej sladké pery. Bože ako mu len za ňou bolo smutno. Nedokázal uveriť, že je tu. A je iba jeho. A bál sa, že na veľmi krátku dobu. Iba na túto noc. A, ako sama Susan povedala, že ju nemajú premárniť, veď oni ju nepremárnia...
♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦
Ráno prišlo skôr, ako si priali. Jemné ĺuče slnka osvietili dvoch zamilovaných, ktorí sa práve zobúdzali. V Kaspianovej izbe to vyzeralo, ako po výbuchu. Na zemi boli kusy oblečenia- ženského aj mužského, v Kaspianovej veľkej posteli ležali Susan a Kaspian. Susan mu bola otočená chrbtom a on jej krehko hladkaľ chrbát. Preňho bola Susan ako porcelánová bábika. Nedotknuteľná. Bál sa o ňu. Že mu ju niekto ukradne. Že sa jej niečo stane.
Pritiahol si ju bližšie k sebe a zakryl ju dekami. Ona sa trochu povrtela a otočila sa tvárou k nemu. Usmiali sa na seba.
"Dobré ráno." Povedala Susan.
"Dobré." Ozval sa Kaspian a pobozkal ju na pery. Susan chvíľu pretravala v tom bozku no potom ho prerušila otázkou: "O čom si pred tým rozmýšľal?" spýtala sa so záujmom.
"O čom asi. O tebe. Susan, ja nechcem, aby si išla preč." Povedal Kaspian.
"Ani ja to nechcem." Súhlasila Susan a podoprela si hlavu rukou. "Ale teraz nemyslime na to, čo bolo, ale na to, čo je." Snažila sa situáciu spríjemniť.
"Fajn." Povedal Kaspian. "Tak mi povedz, ako to ide u vás vo svete?" spýtal sa.
"No, v celku fajn. Aj tak ma tam nikto nevníma. Teraz sú všetci zbláznení kvôli skúškam." Hovorila Susan.
"A ty nejdeš tiež na skúšky?" zaujímal sa Kaspian.
"Mmm...nie." odvetila zahambená Susan.
"Prečo nie?" dobiedzal do nej Kaspian.
"Lebo vždy, keď sa začnem učiť, napr. chcem urobiť skúšku z Histórie (dejepisu) a učím sa o dávnych vojnách a panovníkoch, tak si predstavím teba ako sedíš na svojom čiernom koňovi- Destierovi a ako cválaš medzi vojakmi, ako vyhrávaš veľké bitky a ako na mňa ani len pri tom nepomyslíš...Nedokážem sa takto učiť." Vravela Susan s nepatrným sklamaním.
Kaspian sa posunul o pár centimetrov k nej a pohladkal ju jemne po tvári a po vlasoch. "Ako si len môžeš myslieť, že na teba nemyslím? Čo si myslíš, že čo robím celé dni? A vôbec, s kým by som tu mal asi tak bojovať? Veď je medzi nami mier." Zakončil Kaspian.
"Počula som od Aslana, že sa tu tvoria isté...kmene." prezradila Susan.
"Ako to myslíš, kmene?" vyzvedal Kaspian.
"Kmene, ktoré nie sú spokojné, že majú nešťastného kráľa. Pripravujú povstanie. Asi predsa len budeš musieť bojovať." Vysvetlila Susan informáciu, ktorú sa iba nedávno dozvedela od Aslana.
"Vážne? A to vieš odkiaľ?" spýtal sa Kaspian.
"Od Aslana..." priznala Susan.
"Vďaka, že si mi to povedala."
Kaspian si ľahol a Susan sa opatrne uložila na jeho nahej hrudi. Kaspian ju pomaly hladil na rukách.
"Ani si nevieš predstaviť, ako si mi chýbala." Povedal po chvíľke ticha.
"Veď aj ty si mi moc chýbal."
"Susan?" ozvalo sa po ďalšej odmlke.
"Áno?" znela odpoveď.
"Ľúbim ťa." Kaspian tie slová takmer zašepkal.
"Už som myslela, že to nepovieš." Ozvala sa šťastná Susan, nadvihla sa a pritiahla si so sebou deku. "Aj ja ťa ľúbim, Kaspian."
Odrazu sa akoby duch objavil Aslan v ich izbe. Susan sa pritiahla ku Kaspianovi, ktorý sa už tiež zdvihol z ľahu.
"Čo sa deje?" pýtala sa Susan.
"Ja neviem."
"Deti moje. Je čas." Znela Aslanova odpoveď. "Nechám vás ešte asi 10 minút." A s tými slovami zmizol.
"Nie!" zakričala za ním Susan a schúlila sa ku Kaspianovi. Ten ju znova objal, tuchšie ako minule a nechcel ju pustiť. Nepustí ju. Nikdy.
Susan bola prvá, kto prerušil ich objímanie a začala sa obliekať. Kaspian jej hádzal na postel prvé veci, čo mal po ruke, takže, zhodou okolností, boli všetky jeho. A za chvíľu tam stála Susan v Kaspianovej košeli, ktorá jej bola trochu veľká a v jeho nohaviciach, ku ktorým si musela požičiať opasok.
"Si nádherná." Uznal Kaspian a znova ju objal. Susan mu potom dala posledný, bozk, ktorý naozaj stál za to a bol dokonca lepší, než ten ich úplne prvý, lebo ho viac precítili.
Potom sa tam objavil Aslan a čakal, kým sa ešte tí dvaja rozlúčia.
"Zbohom...Ľúbim ťa asi najviac ako sa len dá." Povedala Susan.
Kaspian sa nezmohol ani na slovo. Iba tam tak stál a pozeral sa na Susan oblečenú v jeho šatách. A potom mu aj s Aslanom zmizla z dohľadu. Vtedy ju videl naposledy.
End Flashback

A na tento zážitok, Susan spomínala každú noc pred tým, ako išla spať. Sama...iba so synom. So synom kráľa Kaspiana.

Tak, čo? Pls komentík by potešil...:) Ale vážne...:)

1. kap.

28. června 2008 v 15:30 | Ninka
Táto poviedka začína na konci filmu Narnia: Princ Kaspian. Je to založené na filme, nie na knihe. Ja som knihy nečítala, takže sa na mňa prosím nehnevajte fanúšikovia a čitatelia kníh C.S Lewisa.
Vďaka a užite si prvú kapitolku. Budem vďačná za pozitívne aj negatívne hodnotenie... :)
1. kapitola
Po odchode z Narnie sa Susan správala celkom inak. Nikdy by ste na ňu nepovedali, že bude niekedy až taká smutná a bez života ako to bolo teraz. Všimli si to aj jej súrodenci, no nechceli ju zatiaľ rušiť, lebo vedeli, že chce byť sama.
Ona ale nechcela byť úplne sama, chcela pri sebe svojho princa, teda už kráľa Kaspiana. Nevedela si ani predstaviť, ako to bez neho vydrží. Bol to jediný muž, ktorý sa o ňu skutočne zaujímal a myslela si, že ju mal aj rád. Avšak, ona odišla a on si určite bude musieť vybrať manželku na trón. Zabudne na Susan a bude mať krásnu kráľovnú a veľa synov a dcér.
Vedela, že na ňu raz zabudne, ale nechcela si to pripustiť. Vedela, že ju mal rád, vedela, že ju mal rád nielen vďaka tomu, že bola naozaj pekná, ale, že sa mu páčila aj jej povaha a celkovo aká bola. A ako toto všetko vedela? Peter, jej brat to vedel vyčítať z Kaspianovej tváre, ľahko čítal ľudí. Povedal jej to, keď sa vrátili. Susan bola šokovaná, lebo vedela, že Peter najprv Kaspiana moc nemusel. Ale bohužiaľ pre jeho sestru to neplatilo.
Pri ňom jedinom Susan cítila hrejivý pocit pri srdci. Nikdy sa nezamilovala. Nikdy. Možno sa vám to zdá smiešne, ale je to tak. Kaspian bol pre ňu hotový zázrak, ktorý rýchlo pominul. Ale veď on na ňu začal pokukovať a zachraňovať ju. Za to nemohla. Mohla iba za to, že sa dala tak rýchlo chytiť do pasce.
♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦
Po odchode Susan z Narnie sa Kaspian začal cítiť osamelý a začal cítiť, že mu chýba jeho polovička. Susan mu dala niečo, čo nikdy nepoznal. Nikdy nepoznal pocit, keď vás má niekto rád, teda to si aj myslel, že ho mala rada.
Keď sa snažil zaspať, nepodarilo sa mu to, lebo vedel, že niekde ďaleko v inom svete tiež spí Susan a nemohol sa proste poddať spánku, keď ju nevidel. Ani nevedel vlastne, či je v poriadku. Nevedel o nej nič. Nevedel, či už si nenašla priateľa, nevedel NIČ.
Chýbala mu deň za dňom, aj keď sa snažil na ňu nemyslieť. Prenasledovala ho v jeho snoch a stále a stále sa mu opakoval ich bozk. Aj po toľkých týždňoch cítil jej sladké pery.
Všetci- narnijčania aj telmarčania čo zostali si všimli kráľov smútok. Nevedeli ale, ako mu pomôcť. Nechceli ho nútiť, aby sa zoznamoval s novými, ale niečo urobiť museli. Bohužiaľ nevedeli čo.
A najhoršie na tom všetkom bolo, že sa mal už čoskoro oženiť, ale nemal ani tušenia s kým. Najvernejší sluhovia mu vyberali manželky on však pohrdol každou. Žiadna z nich nebola Susan.
Žiadna ju nemohla nahradiť v jeho srdci.
Ja wiem, že je to krátke, ale na začiatok stačí. Prsoím, pomôžte mi pre túto kapitolku vymslieť názov...vďaka.
 
 

Reklama