
Ležím na posteli a na hrudi mi odpočíva malé stvorenie. Jej bledá pleť prekrásne žiarila vo svite luny. Výrazné tmavé oči upierala niekam do neznáma. Stále vysmiaty výraz nebol badateľný, tvárila sa neutrálne akoby nad niečím rozmýšľala a ešte presne nevedela, ako sa má tváriť. Váha jej drobného telíčka bola zanedbateľná. Zdalo sa mi, že v náručí zvieram handrovú bábiku a nie človeka. Zase sa musím opraviť, že my nie sme ľudia.
Ale aj tak mi pripadala na mojej hrudi ako veľký poklad a ja ako strážca, ktorý ho má za hocakých podmienok brániť a opatrovať.
Pritisol som si ju bližšie a chcel som, aby táto chvíľa trvala večne a aby sa kvôli nej hádam aj celý vesmír zastavil.
Urobil by som pre ňu všetko. Úplne všetko o tom niet pochýb.
Toto bola, je a bude pre mňa Alice. Moja Alice. Moja malá príšerka. :)
Zavrtela sa a sadla si z ničoho nič do tureckého sedu. Svoje magické oči upierala do mojích a snažil som sa prísť na to, čo ju tak rozrušilo a svojou schopnosťou som preventívne okamžite ukľudnil celú miestnosť. No nebolo treba. Nič negatívne som necítil. Vlastne som necítil vôbec nič. Iba pokoj a harmóniu.
"Jasper." Zašepla Alice a znovu som jej venoval stopercentńu pozornosť.
Pokračovala: "Vieš, rozmýšľala som."
"Nad čím?" zaujímal som sa a tiež som sa posadil do tureckého sedu.
"Nad ľudským spánkom." Odvetila späť pošepky Alice a zahľadela sa niekde mimo mojej tváre.
To bolo nečakané. Teda, jasné, Alice si nepamätala nič zo svojho ľudského života a ja už som jej o tom toľko rozprával. Bola vždy totálne zažraná do detailov a hltala jedno moje slovo za druhým. Ale prečo to zrovna teraz spomenula?
"Chcem vedieť snívať."povzdychla si Alice ale stále sa zdalo, že mi ešte nepovedala úplnú podstatu veci. Naozaj som nevedel, čo mám hovoriť a tak som iba trpezlivo počúval ďalej.
"Ty dneska nie si veľmi výrečný, čo?" poklesla Alice a so zúfalým výrazom sa mi pozrela do tváre.
"Len čakám, čo sa z toho vyvinie. Chceš niečo viac Alice, už ťa poznám." Pousmial som sa a prinútil som ju pokračovať.
"Chcela by som, aby si nejak zariadil aby som mohla snívať." Vysypala zo seba tichým hlasom akým sme sa rozprávali vždy a ja som začal postupne uvažovať nad tým, čo práve vypustila z úst.
Na perách sa jej rozprestrel úsmev, keď uvidela, že nad tým skutočne uvažujem.
"Myslíš, že by sa to dalo zariadiť?" spýtala sa celá nadšená, až skoro nadskakovala od radosti.
"Určite by to nebolo presné ľudské snívanie, ale môžem ti to aspoň trošku priblížiť, hm?" neprestal som sa na ňu pozerať a uvidel som, ako sa jej tvár rozžiarila ešte viac.
Usmial som sa tiež a zvažoval som možnosti. Teda jednu. Mohol by som spraviť niečo ako terapiu aby bola celkom uvoľnená a k tomu využijem svoje schopnosti aby som čo najviac očistil jej myseľ. Ale na to potrebujem vedieť ešte jednu vec.
"O čom chceš snívať?" spýtal som sa vážne.
Alice sa rozosmiala na celé kolo a poklopkala mi po hlave. Potom rázom zvážnela tiež a priblížila sa k mojej tvári. "O tebe a o nás." Povedala svojím spevavým hláskom.
"Dobre, tak to skúsime, ale nič nesľubujem." Upozornil som ju vopred a ešte vždy ma napĺňali príjemne teplé pocity z jej posledných slov.
"Ľahni si, zavri oči." Začal som svoju "terapiu na ukľudnenie".
Alice si mi ľahla do klína a zavrela oči. Vyzerala ako anjel a nie ako upír.
"Vyčisti svoju myseľ od všetkého, čo ťa trápi, čo je zlé a snaž sa nemyslieť na svoje vízie a na budúcnosť." Nechal som jej chvíľu na vykonanie "očisty" a sám som jej vysielal ukľudňujúce a pozitívne pocity.
"Teraz si predstav nás dvoch v situácii, ktorá sa ti páčila, ktorú si dobre pamätáš alebo ktorú by si chcela vidieť." Možno to nebude ako snívanie, teda určite to tak nebude ale nevedel som, čo iné by som mal robiť a sľúbil som predsa, že pre ňu spravím všetko a do toho zapadajú aj tieto jej komplikované požiadavky, bez ktorých by to proste nebola Alice.
Pozrel som, ako sa tvári a uvidel som úsmev, ktorý ma ako vždy prinútil usmiať sa tiež.
"A teraz tam môžeš pripliesť aj niečo zábavné, niečo z nedávna." Spomenul som si na to, ako sny fungujú. Vždy sa tam objaví niečo z nedávnej minulosti, z toho dňa a pripletie sa vám to do vášho sna a výsledok je zaujímavý.
Alicin úsmev narástol a ja som iba dúfal, že jej to nepripomína iba obyčajné rozmýšľanie nad peknými vecami ale že je to pre ňu aj niečo nové.
Nechal som ju chvíľku uzavretú vo vlastnej hlave a potom som ju pobozkal.
Vážne zvláštny bozk, kedže som sa k nej nakláňal opačne, takže to pripomínalo scénu zo Spidermana:). Ale ako všetky naše bozky a dotyky, ani tento nebol obyčajný. Kúzelný- to ma napadne vždy. A presný. Ako by do seba presne zapadali dve skladačky, ktoré sa okamžite spoja. Dokonalé.
Alice otvorila oči a ja som sa odtiahol aby sa mohla posadiť. Skúsil som vyčítať z jej tváre aké má reakcie na to moje hlúpe upírske snívanie, ale videl som iba, že je ako omámená.
"Tak, ako sa ti to páčilo?" spýtal som sa pochybovačne.
Alice neveriaco zízala na môj ustaraný výraz a usmiala sa ako slniečko. Na to spustila.
"Bolo to úžasné! Nikdy som nič také necítila, nikdy som nemala v hlave taký poriadok a žiadne vízie z budúcnosti. A ešte toľko pekných zážitkov s tebou. Bolo to perfektné! Ďakujem." Jej radosť bola príliš cítiť a myslela to úprimne aj keď som skutočne nevedel, čo sa jej na tom tak priveľmi páčilo.
Ale bol som rád, keď bola šťastná ona.
"Som šťastný, že sa ti to tak páčilo. Ale ľudské snívanie je lepšie než toto moje vymyslené upírske." Priznal som.
"Ale mne sa aj tak páči toto Jasperove vymyslené. Ozaj to bola krása. Určite pomohli aj tvoje schopnosti a výsledok bol bezchybný. Ja teda osobne neviem, aké je to ľudské snívanie ale ak sa čo len trochu podobá tomuto môjmu, tak ho milujem." Usmievavo vravela a potom znovu zvážnela. "Tak ako tiež milujem teba."
Pohľad do jej očí bol pre mňa rajom, pokojom, ktorý som konečne našiel v tomto drobnom stvorení. Pohladil som ju po tvári a prisunul si jej hlavu na moje prsia. "Ty si jediný dôvod prečo žijem, Alice."zašepkal som a obaja sme sa utápali vo svojich vlastných myšlienkach, ktoré sa spojili v jedno.
Jak už sem říkala...... je to suoer!!!! ;)