
A ešte k tomu túto scénu, kde zo seba chcela dostať podstatne veľa emócií.
Sedela na filmovom koni Destierovi a za ňou sa držala Georgie.
Ben stál vedľa nich a pomáhal im do sedla. Anna príliš nevnímala menší dialóg medzi Gee a Benom a iba nedočkavo čakala ďalej a robila to, čo mala napísané v scénári: zatiaľ nič.
A vtedy mala prísť na rad aj jej veta.
Ben jej nohu jemne posunul do strmeňa a spravil to tak prirodzene a opatrne, akoby to bola realita.
Jeho smutné oči sa k nej obrátili a povedal: "Veľa štastia."
"Vďaka." Zamrmlala a tvárila sa, že ho ignoruje. Teda Susan ho ignorovala, Anna nie.
Potom Caspian vytiahol Susanin roh a povedal: "Myslím, že je čas aby som ti ho vrátil." Tým si upútal na seba pohľad Susan a Georgie/Lucy sa chvíľu zdala byť mimo scénu.
Caspian čakal na hocijakú odpoveď, alebo reakciu Susan a Ben pozorne sledoval Anninu tvár.
Susan našpulila pery a pozrela letmo na roh a Anna sa vyžívala v pohľade do Benových hlbokých očí.
Na okamžik zabudli, že majú niečo hrať, niečo hovoriť.
"Hej, vy dvaja!" ticho prerušil Andrewov výkrik.
Anna aj Ben sa prudko strhli a pozerali sa všade, len nie na seba.
"Prepáč, Andrew." Anna sa ticho ospravedlnila a bolo počuť Georgie ako sa potichučky zachichotala.
"To čo malo byť Gee?" spýtala sa prekvapená Anna.
"Potom vysvetlím." Usmiala sa Georgie a znovu padla klapka.
"Akcia!"
"Myslím, že je čas, aby som ti ho vrátil." Povedal Caspian a držal Susanin roh.
Susan po ňom letmo pozrela, Lucy sledovala celú situáciu.
"Prečo si ho nenecháš?" začala Susan klaickým tónom a na Caspianovej tvári sa objavil údiv, no Susan šibalsky dodala: "Mohol by si ma ešte potrebovať zavolať." (You might need to call me again.) odvetila a mierne pozdvihla obočie.
V Caspianových očiach sa tiež mihlo niečo nemravné ale než stihol niečo dodať, Susan popohnala koňa a uháňali chodbou v podzemí.
"Mohol by si ma ešte potrebovať zavolať?" zhíkla Lucy, keď už bolo z Caspianovho dohľadu.
"Óh, mlč." Unudene a zároveň zahanbene zahlásila Susan.
"Á...stop! To bolo dobré. Môžete ísť." Zakričal Andrew a zastavil koňa.
Anna z neho hneď zoskočila, rozlúčila sa so štábom a ponáhľala sa do svojho karavanu. Georgie vzrušene utekala zaňou.
"Anna!" kričala ale Anna pridala dokroku a zavrela dvere karavanu za sebou.
"Potrebujem ti niečo povedať." Súrila Georgie.
"Tak poď dovnútra! Ale naozaj sa ponáhľam. Musím chytiť ten let. A ešte sa aj obliecť, teraz to už nestihnem." Hovorila rýchlo Anna.
"Dobre, dobre..." súhlasila Georgie a otvorila dvere do karavanu.
Anna už zo seba dávala dole brnenie, ktoré si uložila do špeciálnej tašky, ktorú mali všetci na filmové oblečenie. Rozpustila si Susanin vrkoč a rýchlo si prešla vlasy kefou.
"Jedná sa o to, prečo si sa tak chichúňala?" zaujímala sa Anna a vyzliekala si halenku.
"Hej, ide o to."prikývla Georgie. "Vieš, niečo ma napadlo."
"Ohľadne?" pýtala sa Anna a vyzúvala si topánky.
"Ohľadne teba a Bena." Vypustila z úst Georgie.
Ešteže Anna vtedy bola od nej obrátená chrbtom ináč by Georgie videla ako veľmi sa teraz Anna červená a rozmýšľa nad tým, čo povedala. A ešte k tomu si práve treskla aj hlavu o vrchnú poličku nad sebou.
"Mňa a Bena?" opýtala sa takmer so smiechom nad svojou hlúposťou, kvôli tej poličke, akoby nechumelilo.
"Áno. Zdá sa mi, že medzi vami funguje dajaká chémia alebo čo." Georgie hovorila ako z veľkej učebnice.
"Neviem kam tým mieriš Gee..." neviniatko Anna "ja o ničom neviem" prehovorila.
"Myslím, že dobre vieš." Georgie povedala s tajomným podtónom a Anna už bola otočená k nej a zo skrine vedľa nej si vyberala šaty.
"Naozaj neviem Georgie!" Anna to hrala celkom dobre. "A teraz sa už vážne musím obliecť. Tak sa uvidíme v pondelok, hej?" a s týmito slovami na rozlúčku Georgie odišla.
S krásnymi šatami na kolenách si sadla na postel a zamyslela sa. Ale potom to radšej nechala tak a pustila sa do obliekania šiat. V takomto zhone si ich aj sama nejakou mágoiu zapla. Na nohy si obula tenisky, aby sa jej lepšie chodilo a večerné topánky na podpatku si schovala do tašky.
Prehľadala takmer celý karavan ale ani za nič nevedela nájsť sako ani bundu tak sa na to vykašlala, posledný krát sa obzrela v zrkadle, zobrala do ruky tašku a vyšla z karavanu.
Tam sa takmer zrazila s Benom.
"Ahoj. Nechceš odpovadiť k autu?" spýtal sa milo, stále oblečený ako Caspian.
"Eh...fajn. Vďaka. Ale ponáhľam sa." Náhlila Anna.
"To nie je problém." Odvetil s hollywoodskym úsmevom Ben a nasledoval ju.
Prečo musí byť stále taký milý?
A ten jeho úsmev...Kľudne by si mohol teraz odbehnúť a ísť točiť reklamu na zubnú pastu.
Takéto myšlienky Anne lietali hlavou, ale okamžite si ich zatrhla, keď zistila na čo myslí.
Všimla si, ako si Ben prezeral jej šaty a otočila sa.
"Čo je?" divila sa, lebo si myslela, že je niečo v neporiadku.
"Nič. To iba tie šaty. Vyzeráš nádherne." Povedal Ben a skutočne to bola pravda. Anna vyzerala úžasne. Mala oblečené červené šaty bez ramienok a s rozprestretou dolnou časťou, takže to vyzeralo ako z dvoch častí- z korzetu a sukne.
"Ďakujem. To iba tak narýchlo..." nešikovne zahovárala Anna a bola si na sto percent istá, že farba jej tváre teraz už perfektne ladí s jej šatami.
Ben z nej ale oči nespúšťal. "Svedčí ti to." opakoval stále. "Ale nebude ti zima?" spýtal sa napokon keď uvidel jej holé snehovobiele ramená.
"Nič som na rýchlo nenašla." Pokrčila plecami Anna.
"Choď na pred. Hneď som pri tebe." Zahlásil Ben a bežal späť ku karavanom.
Annu zaujímalo, čo tak asi šiel spraviť a o chvíľku sa to aj dozvedela.
Vrátil sa so svojím čiernym sakom, ktoré nosil k oblekom a navliekol jej ho.
"Aby si mi neprechladla." Zažartoval a Anna mu zase poďakovala.
"Čo by som ja bez teba robila, Ben?" vtipkovala.
"Upadla by si do beznádeje." Dramaticky ale smiešne predniesol Ben a uvedomil si, že už sú pri aute, ktoré malo Annu odviezť na letisko.
Stáli tam oproti sebe, neschopný spraviť čokoľvek. Tak sa toho ujal Ben. "Takže sa maj. Uži si to a dávaj na seba pozor!"
Bože, on je taký pozorný...
Mlč už!!!
Anna sa v mysli nenápadne zakríkla.
Ben sa snažil spraviť dáku fyzickú akciu ale Anna ho predbehla. Hodila sa mu okolo krku a pobozkala ho na líce. Ben ju objal a na moment sa jej zahľadel do očí. "Keby niečo...moje číslo máš." Povedal na záver a Anna mu odpovedala niečo v zmysle: Bude to fajn a ďakujem a potom si sadla do auta a zamávala Benovi.
Ten jej s detským úsmevom poslal jednu vzdušnú pusu a keď sa mu auto stratilo z dohľadu, vrátil sa na plac.
Anna v aute pocítila niečo čudné. Bola zmätená. Na sebe mala prehodené Benove sako. Pričuchla si k nemu.
Jeho typická vôňa...
Usmiala sa.
"Žeby Georgie mala naozaj pravdu?" pomyslela si, keď odchádzali z natáčacieho areálu.
OOOOOOO!! To je přímo úžasný!!! Mocinky moc se mi to líbí! OPravdu se ti to moc povedlo!! Ty máš na tohle ohromný talent, ty jednou napíšeš knihu :)!
PS: taky sem ti poslala další kousek povídky, budu ráda, dyž si ji přečteš!