Blok a brko som položila na malý stolček predomnou. Zaštuplovala som fľašku s atramentom a počula som, ako sa otvorili dvere.
Môj zrak hneď padol na steny a čakala som, že sa od nich ozve Dorianov hlas a niečo navrhne, ale bolo ticho.
Ucítila som Dorianovu prítomnosť. Strhla som sa, obzrela sa za seba s nádejou, že už si uvedomil, že niekto sa sem dostal a že Dorian ma bude nasledovať.
Postupne som po špičkách ako baletka prišla až k vchodu a uvidela som vysokú postavu v čiernom plášti obrátenú odomňa chrbtom. Vtom sa otočil.
Nahnevane som sa zatvárila, keď som zistila, kto to je.
"Ty?" zkríkla som a založila som ruky v bok.
"Áno ja, moja milá Sharlotte." S úsmevom odpovedal muž stojaci pár metrov odomňa. Jeho tmavé vlasy mu padali do tváre odkiaľ žiarili bledomodré oči, ktorých pohľad zabíjal ako ľadové ostrie.
Ako sa vôbec dozvedel, že som tu? Nedokázala som si vysvetliť, ako môže mať toľko drzosti aby si ma ešte opovážil vyhľadať.
"Čo tu hľadáš?" spýtala som sa stále nedostupným tónom a nepriamo som sa mu pozerala do tých jeho očí a hnusnej tváre.
"Bol som za tvojím šéfom. Novým šéfom. Počul som, že máš novú prácu. Tak som si zistil na čom pracuješ. Nikdy by som nepovedal, že z teba bude detektívka!" nadšene hovoril.
"A ja by som nikdy nepovedala, že sa z teba stane profesor na univerzite. Nikdy si nebol priveľmi inteligentný." Poznamenala som sarkasticky.
"Óh, Sharlotte. Tento tvoj zmysel pre humor mi už chýbal." Stále s veselým tónom pokračoval a urobil krok vpred, smerom ku mne, no neprestával rozprávať. "Chýbal mi tvoj hlas, tvoja vôňa, tvoj dotyk, tvoje pekné slová na dobrú noc, tvoje bozky..."
Zarazila som sa a začalo mi byť zle, keď som si spomenula, že toto bol v jednom čase môj priateľ a mala som s ním prežiť zvyšok svojho života.
"Mám pokračovať?" zastavil sa a pozrel na mňa.
Ja som sa posúvala stále dozadu a dozadu, nanešťastie som narazila na stenu zamnou. Dostala som sa do pasce a on sa neustále približoval. Čo teraz? Zachvátila ma panika. Nechcela som s ním už nič mať a dala som mu to už párkrát na javo, lenže on to zrejme nepochopil ako vidím.
Už tu bol, úplne blízko mňa. Bolo mi to naprieč. Už len keď som cítila jeho vôňu a počula jeho slizký hlas, videla jeho tvár a tie oči! Nenávidím ich.
Príliš blízko to bolo. Napínalo ma, že by sa ma teraz mal dotknúť a niečo mi spraviť. A to on začal. Dotkol sa ma. Zdalo sa mi, že jeho ruky sú hádam všade. Kričala som, bránila som sa, škrabala som ho, ale našťastie preňho bol príliš silný.
"Erik, prestaň!" zakričala som, no nič sa nedialo. Neprestal.
Pokiaľ...
Uvidela som, ako ho niekto zozadu buchol dákym predmetom. Erik sa zapotácal ale udržal sa na nohách. Splašene sa otočil a hľadal zdroj svojej bolesti. Kto mu to spravil? Nevedela som to ani ja. Obzerala som sa po vstupnej hale avšak najprv som nič nevidela.
Len čo som sa ale prizrela bližšie zbadala som muža skrývajúceho sa za rohom steny. Pomerne vysoký mladík s dlhšími tmavohnedými vlasmi a s očami...Ja ich poznám! Dve očarujúce oči na mňa pozerali a chystali ďalší útok na Erika, ktorý doposial nevedel o čo ide.
"Sharlotte!" jujkol. "Čo sa to deje? Je tu diabol? Kto mi to robí?" nestačil sa diviť a už bol znovu napadnutý.
Neznámy muž ho hodil o stenu. Najprv ho pevne chytil a teraz s ním celou svojou silou hodil o najbližšiu stenu.
Erik sa po menšej chvíľke postavil a bol vyhodený von z Dorianovho domu. Postava môjho zachráncu sa ku mne otočila a ja som sa takmer nenadýchla.
"Dorian? Si to ty?" spýtala som sa na pochybách ale tie oči sa nedali pomýliť s nijakými inými. Poznala som ich už dobre z portrétu. Študovala som ich ako nejaký významný prvok v chémii.
Mladý muž sa na mňa jemne usmial a uvidela som v tomto úsmeve krivku, ktorá bola deailne zachytená aj na portréte. "Sharlotte..." nadýchol sa. "Dúfam, že už si vporiadku."
"Áno...ale ako?" teraz som sa pre zmenu divila ja. Nemal byť on náhodou mrtvý? Už v tom začínal byť menší chaos.
"Sila z môjho tela, toho starého ešte nejaká zostala a tak som sa mohol stať normálnym človekom. Ale iba na pár minút. Hneď som vedel, že to nebude nič dobré, keď tu niekto klopal a tak som sa ponáhľal na horné poschodie a podarilo sa mi to." s víťazným úsmevom prehlásil a nespúšťala som ho z očí. Snažila som sa vryť do pamäte každý jeho pohyb, lebo som vedela, že takto to nebude večne a čoskoro ho opäť budem môcť obdivovať iba na portréte.
"Si už vporiadku? Nič ti nespravil?"začal sa starať Dorian.
"Nie, nič. Našťastie. Ale kebyže dojdeš neskôr..." zvesila som hlavu a snažila som sa nemyslieť na to, čo by bolo "keby". Rozhodne to nebolo nič príjemné.
"Dobre..." Dorian pokračoval. "A kto to vlastne bol? Zdalo sa mi, že sa poznáte...no, ako by som to povedal...dôvernejšie."
Zamyslela som sa nad výrazom, ktorý Dorian použil, vzdýchla som si a v jednom dychu som odvetila: "To bol muž s ktorým som mala prežiť zvyšok môjho života. Mali sme sa brať. Pred týždňom som ho pustila k vode. Začal byť násilný." Vysvetlila som.
"Aha..." rozmýšľal Dorian a prezeral si moju tvár. Zrejme hľadal nejaké náznaky bolesti po rozvode ale bolo nemožné aby ich našiel. Žiadne totiž neboli. Neľutovala som, že som spravila, čo som spravila.
"No, mal by som sa vrátiť k svojmu telu. Už ma opúštajú sily." Zahlásil Dorian a chcel sa už otočiť, ale moja ruka ho zastavila. Chytila som ho. On sa na moju ruku nepatrne pozrel a potom sa mi pozrel do očí. "Vďaka." Povedala som krátko.
Neusmial sa, ale vážne povedal: "Je to moja povinnosť nie?" nechápavo som sa naňho pozrela a on dodal s úsmevom: "Si predsa môj hosť."

……..*..lovel…*
…..*..lovelovelo…*
…*..lovelovelove….*
..*.lovelovelovelove…*…………….*….*
.*..lovelovelovelovelo…*………*..lovel….*
*..lovelovelovelovelove…*….*…lovelovelo.*
*.. lovelovelovelovelove…*….*…lovelovelo.*
.*..lovelovelovelovelove…*..*…lovelovelo…*
..*…lovelovelovelovelove..*…lovelovelo…*
…*….lovelovelolovelovelovelovelovelo…*
…..*….lovelovelovelovelovelovelov…*
……..*….lovelovelovelovelovelo…*
………..*….lovelovelovelove…*
……………*…lovelovelo….*
………………*..lovelo
Pošli tohle svím SBénkum a oni ti to oplatí!!!:-* =* :=*