Ďalej som mala na práci prehľadať všetky noviny a staršie záznamy, ši tam náhodou nebude zmienka o pánovi Grayovi.
S týmto dlhým zoznamom vecí, ktoré musím spraviť(čo mi určite bude trvať príšerne dlho) ma tu nechali zavretú v dome našej obete.
Kedže bol už večer a všetci odišli napadlo ma, že sa presuniem z tejto "izby činu" a pôjdem si násjť útulnejšie miesto na písanie danej správy, lebo mi z tých Dorianových prenikavých očí asi preskočí.
Jemne som zavrela dvere so všetkými potrebnými vecami v rukách som sa vydala dolu schodmi. Porozhliadla som sa naokolo a hneď som zamierila do obývačky, ktorá bola veľmi pohodlne ale zároveň aj luxusne zariadená.
Sadla som si do kresla, zapálila pár sviečok a pustila som sa do písania. Nadriadení mi poskytli pár materiálov a tak som čerpala najprv z nich. Potom popíšem podrobne dom, nato sa vydám po meste a dokončím tento môj projekt býpoveďou Dorianových priateľov. Aha, počkať...ešte tie staré noviny. Toto bude práca na dlho! Vzdychla som si.
Chvíľu som písala, no odrazu mi začala byť zima. Tento dom v sebe prosto mal niečo magické a strašidelné, lebo tú zimu som si inak nevedela vysvetliť. Sviečok a lampášov tu predsa bolo dosť, tak ako tu mohla byť taká zima?
Schúlila som sa viac do seba a do svojho pleteného svetra, žiaľ to nepomohlo.
"Je vám zima?" ozvalo sa niekde od stien.
Dorian Gray! pomyslela som si hneď, spanikárila som a moje srdce bilo ako o závod.
"V tej skrini za vami by mala byť moja deka. Zoberte si ju, zahreje vás." Temný hlas pokračoval.
Otočila som sa, položila som brko na stôl a zamierila som k skrini. Neviem ako, ale mala som pocit, že jeho oči na mňa od niekadiaľ neustále pozerajú a sledujú každý môj pohyb.
Otvorila som skriňu a našla som v nej tú deku. Nebolo to také ťažké, lebo veľa vecí tam veru nebolo. Iba pár kabátov, klobúkov a jeden veľký šáľ.
Dvere skrine som zavrela, rozprestrela som deku, zabalila som sa do nej a sadla som si späť do kresla. Pritiahla som si deku až k nosu a ucítila som prekrásnu vôňu- škoricovo korenistú, ktorá prebudila vo mne plameň ohňa, vášne a spomienok. Bola som stratená. Už len dotyk tej deky spaľoval moju pokožku ako uhlie. Cítila som to. Toto bola tá najprekrásnejšia vôňa na svete, akú som kedy cítila. Ihneď ma zahriala- aj na tele aj v srdci.
"Už je to lepšie?" spýtal sa hlas prívetivým tónom, ktorý momentálne dokonale pasoval k jeho vôni.
"Áno, oveľa lepšie." Súhlasila som a potom som ešte zo seba hanblivo vyhŕkla: "Ďakujem pán Gray."
"Pre vás som Dorian, slečna Bornesová." Opravil ma taktne.
"A ja Sharlotte." Opravila som aj ja jeho, keď už sme pri tých krstných menách.
Znovu, ako ešte predtým som cítila, že sa usmial. Preboha toto je nemožné! Pousmiala som sa nad vlastnou hlúposťou a nad tým, že poznám takúto záhadnú osobu, ktorá by mala byť už mŕtva!
Privoňala som si ešte az k jeho deke a vôňa bola stále rovnaká. Ale bola to jeho vôňa. Vôňa Doriana Graya.

WAAAAAAUUUUUUUUU!!!!!!! To je úúúúúúúúúúúúúžasný!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Da-lší, da-lší, da-lší!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!xD