Sľúbila som vám, však? :) Tak tu je to...prvá kapitolka mojej novučičkej poviedky. Ja viem, že už ich píšem dáko veľa ale teraz mám náladu na Doriana, tak bude Dorian!
A nedivte sa nad mojím menom- Bornesová...:D je to daky mix Barnesa a Bones ako kosti, kedže som ešte dávno bola blázon do lebiek...:D
A dám vám úlohu...jestlipak mi najdete vetu, ktorá bola použitá aj v knihe Doriana Graya?:)
Tak čitkajte...:D
↓↓↓↓↓↓ KLik na CČ
A ešte jedna vec- toto všetko som napísala iba pri pohľade na túto fotku↓
Všetky tie opisy atď. na základe nej, takže bude lepšie, keď si ju poriadne prezriete...:)

Začala som sa prechádzať po izbe, ale príliš som nevnímala čo sa deje okolo. Vždy som sa otočila na ten portrét. Možno sa to bude zdať hlúpe, no myslím, že sa na mňa pozeral.
Jasné, krásny muž z obrazu sa na teba pozerá! Posmievala som sa sama sebe.
Muži sa po mne už naozaj môžu pozerať iba z obrazov...dodala som si zúfalo. Samozrejme, ako skoro stále som sa musela podceňovať a chýbalo mi sebavedomie.
A práve vtedy som to počula.
"Toto nie je moja pravá tvár." Povedal mužský hlas a ja som sa začala chaoticky otáčať okolo seba. Nikto na mňa nerozprával.
"Čože?" reagovala som po chvíli a policajti v miestnosti sa po mne nechápavo obzerali.
"Slečna Bornesová?" ozval sa niekto z konca izby.
Zamyslela som sa a iba som mávla rukou, nech ma nevnímajú. Čo to bol za hlas?
Znovu som sa pozrela na ten portrét. Muž namaľovaný na ňom síce už bol zrejme dospelý, ale vyzeral akoby práve prežíval najkrajšie roky svojej chlapčenskej mladosti. Jeho pohľad tmavých, hlbokých očí ma prebodával ako ľadové ostrie. Temné vlasy, čo mu padali so tej bielej tváre sa leskli a každý milimeter jeho tváre bol očarúci. Jemne skrivené červené pery iba podčiarkovali čistú nevinnosť, ktorá priam siala z obrazu.
V živote som nevidela nič úžasnejšie, nič krajšie, nič dokonalejšie. Tento neznámy muž bol stvorený na zbožňovanie.
Skoro som pocítila záťaž a tiahu, keď som sa naňho tak dlho pozerala. Rozhodne na ňom bolo niečo magické, niečo nevysvetliteľné.
Musela som sa prichytiť operadla stoličky, aby som nespadla z toľkej krásy, ktorá z neho vyžarovala.
Toto všetko spôsobil len obyčajný obraz? Divila som sa nad svojím zvláštnym poblúznením. Nebol obyčajný, bol niečim výnimočný a tak odlišný od ostatných portrétov, ktoré som už mala tú česť zazrieť.
Jeden policajt ku mne pribehol. "Ste vporiadku?" spýtal sa s obavami.
"Áno som. Mohli by ste ma tu prosím nechať na chvíľu samú?" požiadala som a všetci behom pár minút odišli.
"Chcete byť sama, slečna Bornesová?" ozval sa znovu ten hlas.
Zírala som ma zatvorené dvere, ktorými pred okamihom zmizli moji kolegovia a pocítila som zvedavosť.
"Kto ste?" opýtala som sa nahlas a oči mi tentoraz skĺzli k mŕtvole. To predsa nemohla rozprávať ona, nie?
"Myslím, že to tušíte." Pokračoval ten neznámy hlas a vnášal do miestnosti kvapku záhady. "Netuším. Kto ste?" spýtala som sa opäť a cítila som rýchle bitie môjho srdca.
"Dorian Gray." Odvetil ľahko.
"Dorian Gray?" toto meno mi bolo neznáme. Zobrala som do rúk spisy, ktoré nechal hlavný vyšetrovateľ na stole a hľadala som. Dorian Gray...
"Nemusíte tam hľadať. Stačí, ak sa pozriete pred seba." Napovedal Dorianov hlas.
Zrak od spisov mi zamieril rovno do uhľových očí na portréte a sŕtpla som od úžasu.
"To ste vy?" z toho ohromenia som vykoktala.
"Koho myslíte- toho hore alebo dole?" pýtal sa Dorianov hlas.
Na moment som spanikárila, lebo dole predsa ležala mŕtvola a hore bol ten portrét. Ako to myslel?
"To ste ako mysleli?" znela moja nasledujúca otázka, no stále sa mi zdalo smiešne, že sa rozprávam s...obrazom? Teda pokiaľ je to naozaj on...
"Dlhá história." Odvetil unudene.
"Ja mám času dosť. Veď predsa pracujem na vašom prípade...ehm...vašej smrti?" zahanbeným tónom som dokončila otázku, no stále som si nebola istá o čo tu vlastne ide a čo sa mladému Dorianovi Grayovi mohlo stať.
"Takže pracujete na mojom prípade. Hm...zaujímavé." nastala odmlka a potom dodal: "Tak to sa budeme dosť často "vídať", alebo teda počúvať. Komunikujem iba s vami, ak ste si všimli. Vaši kolegovia ma nepočujú."
Ako tak chvíľu rozprával, vedela som si ho živo predstaviť, ako tu predomnou stojí akoby bol živý človek. "A ako je to teda s vašou smrťou, ak sa smiem spýtať?" určite som pôsobila priveľmi nesmelo, ono to predsa bol môj prvý prípad a hneď takýto záhadný. Čo som mala asi tak robiť? "Chcete vedieť o temnej stránke mladosti, večného života a očarujúcej krásy?" tón v Dorianovom hlase už nebol taký jemný ako predtým. Počula som temný, hrubší hlas s nebezpečným podtónom., ale fascinovalo ma to.
Konečne som položila spisy na stôl a ako zhypnotizovaná som podišla bližšie k portrétu Doriana Graya a takmer šeptom som povedala: "Áno, chcem."
Neviem ako, ale cítila som, že sa pousmial. "Dobre, ale až neskôr. A ešte jednu vec." Čakala som, čo povie. "Nesmiete o tomto nikomu, ale NIKOMU povedať, ani len sa o tom zmieniť, lebo už k vám neprehovorím." Jeho slová naberali na dramatickosti.
"Dobre, nepoviem." Sľúbila som. "Ale musíte mi povedať, čo sa stalo!" dodala som s naliehavým prosíkaním.
"Poviem vám, no nie teraz. Radšej už pustite svojich spoločníkov ďalej. Určite sa divia, čo tu tak dlho robíte."
A to boli posledné slová, ktoré som od neho pre dnešok počula. Ešte raz som sa obzrela do mladej tváre Doriana Graya, v hlave sa mi ozávali slová "mladosť", "večný život" a "očarujúca krása". Ak by existovali ešte nejaké slová, ktoré by lepšie vedeli opísať tento portrét, použila by som ich. No také neexistujú.
HM?:)
wow normalne detektivka :D ale nee super to e ale to ti us ani hovorit nemusim .Dty pises super vzdy