Salvador sa o chvíľu vrátil za Susan, ktorá trpezlivo čakala na mieste, kde ju predtým nechal. Zatiaľ, čo bol preč rozmýšľala o čom sa tak s ním asi chcel ten vojak rozprávať. Neušiel jej ten "nenápadný" letmý pohľad na ňu. Čo chceli vedieť? Že, či Salvador z nej urobí svoju Kráľovnú, alebo ako sa jej čo najskôr zbavia? Ale veď prečo by sa jej mali zbavovať, Salvador ju potrebuje aby sa dostal k trónu.
Svoju pozornosť ale venovala iba Savadorovmu zvláštnemu výrazu na tvári, ktorý sa mu tam objavil, keď podišiel ku Kráľovnej.
Tá ho detailne pozorovala. Čo to bolo na tej jeho tvári? Vedela čítať ľudí a Salvador bol pre ňu ako otvorená kniha písaná veľkými písmenami. V tvári mal plány na niečo zlé. Plány, ktoré práve rozoberal v mysli.
Úškľabok na jeho tvári, keď prišiel ešte bližšie k nej a uvidel ten skúmavý pohľad jej neušiel.
"Všetko v poriadku?" spýtala sa a snažila sa zachovať pokoj. Veď sa možno ani nič nedialo.
"V úplnom." Odvetil Salvador s úsmevom.
Susan cítila v tomto malom geste niečo významné. Lenže čo?
"Tak preto ten úsmev?" opýtala sa a naklonila hlavu na stranu.
"Čo sa nemôžem usmievať?" čudoval sa Salvador.
"Keď sa usmieva zlosyn tak to vždy znamená niečo zlé, ako keď sa usmieva niekto dobrý." Odvetila Susan.
"Napríklad kto dobrý, moja Kráľovná?" Salvador viedol debatu inám a Susan vedela, že jej neodpovie na to, čo sa dialo, zatiaľ čo bol preč a tak to nechala zatiaľ plávať.
"To je jedno. Prejdeme sa?" napadlo ju, aby sa neocitla v trapnej situácii, keď by sa nemali o čom rozprávať a Salvador by ju zase začal bozkávať a ona by to už nezniesla.
"Môžeme."
A tak nasledovala Salvadora, ktorý zamieril k pláži.
Jasne si spomínala na to, ako sem druhý krát prišla do Narnie. Z tej jaskyne. Jeden moment bola v Londýnskom metre a druhý už bola v Narnii. Vtedy sa cítila týmto príchodom úplne unesená, ale nebola by to Susan, keby zase nemyslela na to, že raz sa odtiaľto bude musieť vrátiť.
A keby sem vtedy neprišli, nemala by teraz problémy, bola by v Anglicku spokojná a najlepšia pomaly na celej škole, nebola by zamilovaná do toho najkrajšieho Kráľa na svete, nemala by s ním syna a proste by tu ani nebola.
Veď koľko si poplakala tie posledné dni, keď tu bola aj so svojími súrodencami a už hádala, že niečo ku Caspianovi cíti. Plakala veľmi dlho do noci a počítala dni, odkedy je v Narnii. A iba čakala, kedy sa objaví Aslan a povie im, že musia ísť domov. Ale to nečakala, že už sa nebude môcť vrátiť. Ale bola tu. Je tu.
Keď sa tak nad tým zamýšľala, bola tu šťastná. Aj keď terajšia situácia nevyzerala najlepšie, lebo prečo by jej s Caspianom a Julianom doprial osud nejaké tie šťastné chvíle spolu?
Pri Caspianovi sa cítila úplne inak. Nebola Kráľovná Susan, ani študentka Susan z Anglicka, ba ani výborná lukostrelkyňa Susan. Proste bola iba Susan. Pri Caspianovi bola niekým úplne iným. Sama sebou. Konečne sa našla. On tu bol, aby ju chránil, keď sa blížilo nebezpečenstvo. On jej ponúkol rameno na vyplakanie, keď už nemohla držať svoje emócie ďalej v sebe. S ním sa mohla porozprávať, keď potrebovala. Zverila by mu dokonca aj všetky svoje tajomstvá a najtajnejšie túžby. Vedela, že on bol ten, ktorému mohla dôverovať.
Áno, bola šťastná svojím pobytom v Narnii. Bola šťastná, že tu je. Za nič by to nevymenila.
Ako tak rozmýšľala nad týmto všetkým, ani si neuvedomila, že Salvador ju pozorne sleduje a že skoro doňho nabúrala, lebo sa zastavil. Otočila sa naňho, keď už stál pri jednej z tých veľa jabloní, ktoré tam ešte vždy stáli.
"Čo je?" reagovala na jeho pohyb.
Svoju pozornosť ale venovala iba Savadorovmu zvláštnemu výrazu na tvári, ktorý sa mu tam objavil, keď podišiel ku Kráľovnej.
Tá ho detailne pozorovala. Čo to bolo na tej jeho tvári? Vedela čítať ľudí a Salvador bol pre ňu ako otvorená kniha písaná veľkými písmenami. V tvári mal plány na niečo zlé. Plány, ktoré práve rozoberal v mysli.
Úškľabok na jeho tvári, keď prišiel ešte bližšie k nej a uvidel ten skúmavý pohľad jej neušiel.
"Všetko v poriadku?" spýtala sa a snažila sa zachovať pokoj. Veď sa možno ani nič nedialo.
"V úplnom." Odvetil Salvador s úsmevom.
Susan cítila v tomto malom geste niečo významné. Lenže čo?
"Tak preto ten úsmev?" opýtala sa a naklonila hlavu na stranu.
"Čo sa nemôžem usmievať?" čudoval sa Salvador.
"Keď sa usmieva zlosyn tak to vždy znamená niečo zlé, ako keď sa usmieva niekto dobrý." Odvetila Susan.
"Napríklad kto dobrý, moja Kráľovná?" Salvador viedol debatu inám a Susan vedela, že jej neodpovie na to, čo sa dialo, zatiaľ čo bol preč a tak to nechala zatiaľ plávať.
"To je jedno. Prejdeme sa?" napadlo ju, aby sa neocitla v trapnej situácii, keď by sa nemali o čom rozprávať a Salvador by ju zase začal bozkávať a ona by to už nezniesla.
"Môžeme."
A tak nasledovala Salvadora, ktorý zamieril k pláži.
Jasne si spomínala na to, ako sem druhý krát prišla do Narnie. Z tej jaskyne. Jeden moment bola v Londýnskom metre a druhý už bola v Narnii. Vtedy sa cítila týmto príchodom úplne unesená, ale nebola by to Susan, keby zase nemyslela na to, že raz sa odtiaľto bude musieť vrátiť.
A keby sem vtedy neprišli, nemala by teraz problémy, bola by v Anglicku spokojná a najlepšia pomaly na celej škole, nebola by zamilovaná do toho najkrajšieho Kráľa na svete, nemala by s ním syna a proste by tu ani nebola.
Veď koľko si poplakala tie posledné dni, keď tu bola aj so svojími súrodencami a už hádala, že niečo ku Caspianovi cíti. Plakala veľmi dlho do noci a počítala dni, odkedy je v Narnii. A iba čakala, kedy sa objaví Aslan a povie im, že musia ísť domov. Ale to nečakala, že už sa nebude môcť vrátiť. Ale bola tu. Je tu.
Keď sa tak nad tým zamýšľala, bola tu šťastná. Aj keď terajšia situácia nevyzerala najlepšie, lebo prečo by jej s Caspianom a Julianom doprial osud nejaké tie šťastné chvíle spolu?
Pri Caspianovi sa cítila úplne inak. Nebola Kráľovná Susan, ani študentka Susan z Anglicka, ba ani výborná lukostrelkyňa Susan. Proste bola iba Susan. Pri Caspianovi bola niekým úplne iným. Sama sebou. Konečne sa našla. On tu bol, aby ju chránil, keď sa blížilo nebezpečenstvo. On jej ponúkol rameno na vyplakanie, keď už nemohla držať svoje emócie ďalej v sebe. S ním sa mohla porozprávať, keď potrebovala. Zverila by mu dokonca aj všetky svoje tajomstvá a najtajnejšie túžby. Vedela, že on bol ten, ktorému mohla dôverovať.
Áno, bola šťastná svojím pobytom v Narnii. Bola šťastná, že tu je. Za nič by to nevymenila.
Ako tak rozmýšľala nad týmto všetkým, ani si neuvedomila, že Salvador ju pozorne sleduje a že skoro doňho nabúrala, lebo sa zastavil. Otočila sa naňho, keď už stál pri jednej z tých veľa jabloní, ktoré tam ešte vždy stáli.
"Čo je?" reagovala na jeho pohyb.
"Rozmýšľaš nad niečím, moja Kráľovná." Znela to ako otázka alebo konštatovanie? Hovorila si Susan. A s tou "tvojou Kráľovnou" choď niekam! Nie som tvoja Kráľovná! Hučal jej vnútorný hlas.
"Možno." Odpovedala na jeho konštatovanie.
"Nad Caspianom?" bola otázka, ktorá Susan prekvapila, ale nedala to na sebe vidieť. A ten to odkiaľ vie? To je na mne až také zrejmé?
"Nie." Vieš, že klamanie ti naozaj nejde?
"Ale áno, neklam." Rýpal Salvador.
"Neklamem." Nedala sa Susan.
"Nemusíš sa somnou hádať, lebo keď klameš, tak klameš iba sama seba, nikoho iného." Prvý krát počula vravieť Salvadora vážne.
No dobre, priznávam, klamem sama seba. Priznala si Susan, ale neodvážila sa nahlas to povedať.
"No a čo ak nad ním rozmýšľam?" povedala Susan ticho.
Salvador si ju začal skúmavo prehliadať, aby zistil, o čom asi tak môže presne rozmýšlať. Caspian. To je obšírna téma...
Ale ju sa nedalo len tak jednoducho "čítať". Skrývala v sebe všetko. Mal šťastie, že vôbec uhádol, na koho myslí, lebo to mu bolo zrejmé. Ale inak nič. Ona dokázala v sebe dusiť bolesť, hnev a aj lásku, keby chcela. V tom bola jednoducho profík.
Preto ju len tak niekto nevedel "prečítať".
"Chceš byť s ním." Povedal nakoniec Salvador, ale až potom si uvedomil, ako primitívne to znelo.
Susan sa v mysli rozosmiala. Salvador urobil pokrok storočia...
"Vieš, že to znelo hlúpo?" vykĺzlo z jej úst a aj Salvadora to rozosmialo.
"Viem. Hlúpe a sentimentálne veci sú okúzlujúce." Zahlásil.
"Tým mi chceš niečo naznačiť?" spýtala sa s pomyslením, že sa mu aj ona ľúbi, ale tie dve slová "hlúpa" a "sentimentálna" jej k sebe samej nejako nesedeli.
"Nie, ty nie si hlúpa. Ale očarujúca určite." Povedal Salvador a Susan sa zľakla chvíľkového ticha, po ktorom vždy (ako vedela aj z amerických romantických filmov) príde pusa. Pane bože, len to nie. Urobím všetko preto, aby ma nepobozkal. Hnusil sa vnútorný hlas.
"A prešibaná." Dokončil Salvador so žiarivým úsmevom a iba tak mimochodom sa pozrel do Susaninho výstrihu na šatách.
Kráľovnú zachvátila panika. Teraz už to nebola iba taká sranda. Vedel o dýke? Alebo je proste ako všetci ostatný mužský a iba sa jej pozrel do výstrihu?
Niečo jej hovorilo, že Salvador o dýke vedel. Ale nedal to nejako na sebe vidieť. S týmto sa musí poradiť s Caspianom.
Pochybujem, že po tomto sa odtiaľto dostaneme obaja. Vravela si pre seba.
Budem musieť poslať iba Caspiana. Napadlo jej logickú stránku.
Vieš, že ti to nedovolí. Ozvala sa stránka zamilovaná.
Bude musieť. Pôjde na svoj hrad, zvolá armádu a porazí Salvadora. Dokáže to, veď narnijčania sú silní. Len či sa pridajú aj nejaký tí telmarčania.
Ako ho prinútiš, aby odišiel bez teba? Znela otázka, po ktorej už Susanina mysel nevedela, čo ďalej.
Nejak budem musieť. Ozvala sa zúfalo.
On neodíde, pokiaľ nebude vedieť, že si v poriadku.
Veď Salvador mi neublíži. Nemá dôvod.
V to dúfaj...
To bola pravda. Nevedela, čo s ňou Salvador chcel urobiť a jej odhady, že jej nemôže ublížiť môžu byť zlé. Až teraz ju naozaj zachvátila panika.
Salvador ju znova sledoval zaujatým pohľadom a tipoval, čo sa asi môže odohrávať v Kráľovninej hlave. Samozrejme, že to zase neuhádol, lebo Kráľovná si jeho podozrievavé pohľady rýchlo všimla a dostala sa znovu do reality.
"Môžeme pokračovať k pláži." Zavelila rýchlo, aby nepokračovali v tejto téme. A nasledovala Salvadora, ktorý sa pohol smerom k moru.
Cesta tam netrvala príliš dlho, ale Susan nevedela, čo budú robiť, keď tam dojdu. S Caspianom ( a to si vedela živo predstaviť) by si sadli do piesku bok po boku a pozerali by na prekrásne slnko na oblohe, na tmavomodré more a dýchali by čerstvý slaný vzduch.
Ale teraz tu bola so Salvadorom. A nevedela čo s ním mohla asi robiť.
On si sadol do piesku a čakal čo urobí Kráľovná.
Tá sa naňho pozrela a sadla si k nemu. Teda s asi metrovým odstupom.
"Ty sa ma bojíš, Kráľovná moja?" opýtal sa, keď videl ako ďaleko si od neho sadla. A prečo mi kladieš také sprosté otázky?
"Kto by sa nebál neznámeho." Povedala nahlas a v duchu si dodala: A podozrievavého.
"Nie som pre teba neznámy. Myslím, že ma už poznáš dosť dobre." Odvetil Salvador.
"Dosť dobre mi nestačí." Frfľala si svoje Susan bez náznaku správania sa milo, lebo vedela, že ten jej plán s dôverou už jej aj tak nepomôže, keď už Salvador vedel o dýke. Alebo nevedel?
"A čo by ti stačilo?" bola ďalšia z tých Salvadorových "inteligentných" otázok.
"Nič." Zamrmľala Susan. Bože, táto debata nemá konca. Vzdychla si pre seba.
"Prečo si taká namrzená?" Koľkatá debilná otázka už je to v poradí? Počíta to niekto? Otrávene sa ozývalo v jej mysli.
Som namrzená, lebo držíš v zajatí moju prvú lásku Caspiana a pretože neviem čo je s mojím synom a neviem ako sa odtiaľto dostaneme! Skoro z nej vyšlo, ale tentoraz si dala pozor na jazyk.
"Lebo som. Ešte nejaké otázky alebo konštatovanie?" unavene mrmľala Susan a čakala čo ďalšie Salvador vymyslí.
"Bojíš sa, že ti ublížim." Bola ďalšia veta od Salvadora, ktorú predniesol, akoby práve objavil Ameriku.
"Bojím sa, že ublížiš Caspianovmi a môjmu synovi." Namietla Susan vážne a otočila sa naňho.
"Tvojmu synovi nemám dôvod ublížiť. A čo sa týka Caspiana..." diabolský smiech jej znel v hlave ako nejaké zlé zaklínadlo.
"Čo sa týka Caspiana...?" nabádzala ho Susan, aby pokračoval a čakala najhoršie.
"Asi ho nechám zomrieť v cele na jeho vlastnom hrade." Predniesol Salvador pokojným, znudeným hlasom akoby nič.
Susanine srdce ale bilo veľmi rýchlo, aby pre ňu mala tá veta pokojný význam. Preboha Caspian! Zachvátila ju ďalšia panika, ktorá sa už rozliehala v jej vnútri a už nevedela, čoho sa mala báť viac.
Toto mu musí povedať! Musí sa k nemu dostať! On musí ísť okamžite preč. Sama ho odprevadí. Čo tam po nej. Caspian sa musí ísť postarať o ich syna. A ona tu zostane. Pri najlepšom ju Salvador nezabije.
A aj kebyže mi ublíži, Caspian ho porazí a to je podstatné. Treba ochrániť Narniu, čo tam po Kráľovnej. Kráľ bude stále.
Ale veď Caspian ti to nedovolí!
Viem, vzdychla si. Ale treba to skúsiť.
Takýto boj viedla v sebe, ale navonok sa správala pokojne. Teda, snažila sa. Oprela sa o vystreté ruky a odpočívala na piesku a s úsmyslom zachrániť Narniu aj keby za to mala dať svoj život.
"Nad Caspianom?" bola otázka, ktorá Susan prekvapila, ale nedala to na sebe vidieť. A ten to odkiaľ vie? To je na mne až také zrejmé?
"Nie." Vieš, že klamanie ti naozaj nejde?
"Ale áno, neklam." Rýpal Salvador.
"Neklamem." Nedala sa Susan.
"Nemusíš sa somnou hádať, lebo keď klameš, tak klameš iba sama seba, nikoho iného." Prvý krát počula vravieť Salvadora vážne.
No dobre, priznávam, klamem sama seba. Priznala si Susan, ale neodvážila sa nahlas to povedať.
"No a čo ak nad ním rozmýšľam?" povedala Susan ticho.
Salvador si ju začal skúmavo prehliadať, aby zistil, o čom asi tak môže presne rozmýšlať. Caspian. To je obšírna téma...
Ale ju sa nedalo len tak jednoducho "čítať". Skrývala v sebe všetko. Mal šťastie, že vôbec uhádol, na koho myslí, lebo to mu bolo zrejmé. Ale inak nič. Ona dokázala v sebe dusiť bolesť, hnev a aj lásku, keby chcela. V tom bola jednoducho profík.
Preto ju len tak niekto nevedel "prečítať".
"Chceš byť s ním." Povedal nakoniec Salvador, ale až potom si uvedomil, ako primitívne to znelo.
Susan sa v mysli rozosmiala. Salvador urobil pokrok storočia...
"Vieš, že to znelo hlúpo?" vykĺzlo z jej úst a aj Salvadora to rozosmialo.
"Viem. Hlúpe a sentimentálne veci sú okúzlujúce." Zahlásil.
"Tým mi chceš niečo naznačiť?" spýtala sa s pomyslením, že sa mu aj ona ľúbi, ale tie dve slová "hlúpa" a "sentimentálna" jej k sebe samej nejako nesedeli.
"Nie, ty nie si hlúpa. Ale očarujúca určite." Povedal Salvador a Susan sa zľakla chvíľkového ticha, po ktorom vždy (ako vedela aj z amerických romantických filmov) príde pusa. Pane bože, len to nie. Urobím všetko preto, aby ma nepobozkal. Hnusil sa vnútorný hlas.
"A prešibaná." Dokončil Salvador so žiarivým úsmevom a iba tak mimochodom sa pozrel do Susaninho výstrihu na šatách.
Kráľovnú zachvátila panika. Teraz už to nebola iba taká sranda. Vedel o dýke? Alebo je proste ako všetci ostatný mužský a iba sa jej pozrel do výstrihu?
Niečo jej hovorilo, že Salvador o dýke vedel. Ale nedal to nejako na sebe vidieť. S týmto sa musí poradiť s Caspianom.
Pochybujem, že po tomto sa odtiaľto dostaneme obaja. Vravela si pre seba.
Budem musieť poslať iba Caspiana. Napadlo jej logickú stránku.
Vieš, že ti to nedovolí. Ozvala sa stránka zamilovaná.
Bude musieť. Pôjde na svoj hrad, zvolá armádu a porazí Salvadora. Dokáže to, veď narnijčania sú silní. Len či sa pridajú aj nejaký tí telmarčania.
Ako ho prinútiš, aby odišiel bez teba? Znela otázka, po ktorej už Susanina mysel nevedela, čo ďalej.
Nejak budem musieť. Ozvala sa zúfalo.
On neodíde, pokiaľ nebude vedieť, že si v poriadku.
Veď Salvador mi neublíži. Nemá dôvod.
V to dúfaj...
To bola pravda. Nevedela, čo s ňou Salvador chcel urobiť a jej odhady, že jej nemôže ublížiť môžu byť zlé. Až teraz ju naozaj zachvátila panika.
Salvador ju znova sledoval zaujatým pohľadom a tipoval, čo sa asi môže odohrávať v Kráľovninej hlave. Samozrejme, že to zase neuhádol, lebo Kráľovná si jeho podozrievavé pohľady rýchlo všimla a dostala sa znovu do reality.
"Môžeme pokračovať k pláži." Zavelila rýchlo, aby nepokračovali v tejto téme. A nasledovala Salvadora, ktorý sa pohol smerom k moru.
Cesta tam netrvala príliš dlho, ale Susan nevedela, čo budú robiť, keď tam dojdu. S Caspianom ( a to si vedela živo predstaviť) by si sadli do piesku bok po boku a pozerali by na prekrásne slnko na oblohe, na tmavomodré more a dýchali by čerstvý slaný vzduch.
Ale teraz tu bola so Salvadorom. A nevedela čo s ním mohla asi robiť.
On si sadol do piesku a čakal čo urobí Kráľovná.
Tá sa naňho pozrela a sadla si k nemu. Teda s asi metrovým odstupom.
"Ty sa ma bojíš, Kráľovná moja?" opýtal sa, keď videl ako ďaleko si od neho sadla. A prečo mi kladieš také sprosté otázky?
"Kto by sa nebál neznámeho." Povedala nahlas a v duchu si dodala: A podozrievavého.
"Nie som pre teba neznámy. Myslím, že ma už poznáš dosť dobre." Odvetil Salvador.
"Dosť dobre mi nestačí." Frfľala si svoje Susan bez náznaku správania sa milo, lebo vedela, že ten jej plán s dôverou už jej aj tak nepomôže, keď už Salvador vedel o dýke. Alebo nevedel?
"A čo by ti stačilo?" bola ďalšia z tých Salvadorových "inteligentných" otázok.
"Nič." Zamrmľala Susan. Bože, táto debata nemá konca. Vzdychla si pre seba.
"Prečo si taká namrzená?" Koľkatá debilná otázka už je to v poradí? Počíta to niekto? Otrávene sa ozývalo v jej mysli.
Som namrzená, lebo držíš v zajatí moju prvú lásku Caspiana a pretože neviem čo je s mojím synom a neviem ako sa odtiaľto dostaneme! Skoro z nej vyšlo, ale tentoraz si dala pozor na jazyk.
"Lebo som. Ešte nejaké otázky alebo konštatovanie?" unavene mrmľala Susan a čakala čo ďalšie Salvador vymyslí.
"Bojíš sa, že ti ublížim." Bola ďalšia veta od Salvadora, ktorú predniesol, akoby práve objavil Ameriku.
"Bojím sa, že ublížiš Caspianovmi a môjmu synovi." Namietla Susan vážne a otočila sa naňho.
"Tvojmu synovi nemám dôvod ublížiť. A čo sa týka Caspiana..." diabolský smiech jej znel v hlave ako nejaké zlé zaklínadlo.
"Čo sa týka Caspiana...?" nabádzala ho Susan, aby pokračoval a čakala najhoršie.
"Asi ho nechám zomrieť v cele na jeho vlastnom hrade." Predniesol Salvador pokojným, znudeným hlasom akoby nič.
Susanine srdce ale bilo veľmi rýchlo, aby pre ňu mala tá veta pokojný význam. Preboha Caspian! Zachvátila ju ďalšia panika, ktorá sa už rozliehala v jej vnútri a už nevedela, čoho sa mala báť viac.
Toto mu musí povedať! Musí sa k nemu dostať! On musí ísť okamžite preč. Sama ho odprevadí. Čo tam po nej. Caspian sa musí ísť postarať o ich syna. A ona tu zostane. Pri najlepšom ju Salvador nezabije.
A aj kebyže mi ublíži, Caspian ho porazí a to je podstatné. Treba ochrániť Narniu, čo tam po Kráľovnej. Kráľ bude stále.
Ale veď Caspian ti to nedovolí!
Viem, vzdychla si. Ale treba to skúsiť.
Takýto boj viedla v sebe, ale navonok sa správala pokojne. Teda, snažila sa. Oprela sa o vystreté ruky a odpočívala na piesku a s úsmyslom zachrániť Narniu aj keby za to mala dať svoj život.
Tak musím sa ospravedlniť, že mi to tak dlho trvalo, ale stojí to zato...:) A kedže mi ten blog blbne, tak mi nešlo ani niektoré vety zvýrazniť kurzívou...takže si domyslite, že to čo sa Susan odohráva v mysli je kurzívou a je to v pohode....dúfam, že sa vám páčilo...:)
Supéééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééérrrrrrrrrrrrrr!!!!!!
Rychle dalšííí díííl!!!!!!!:DDDD