Caspian sedel na zemi a pozoroval Susan držiacu sa za Salvadorovu pažu. Nebol nahnevaný ani nežiarlil. No, možno trochu ale žiaril šťastím, pretože plán, ktorý mala Susan naozaj stál za to. A naozaj bol aj celkom reálny na uskutočnenie. Už sa tešil, keď odídu z tohto hrozného miesta. Uvedomil si, kde sú. Postavil sa a prehliadal si podzemie Cair Paravel. Samí telmarčania. Čo z tohto krásneho miesta urobili tieto hrozné bytosti? Ako sa vôbec opovážili otvárať ich truhle s cennosťami. Caspian nebol pyšný na to, že bol telmarčan. Hanbil sa sám za seba aj keď vedel, že tí, čo ho poznajú si o ňom nemyslia to, čo o všetkých ostatných telmarčanoch. Nebol ako oni. Nikdy by nerobil to čo oni.
Znovu si sadol a začal rozmýšľať nad tým, čo povedal Susan. Miloval ju. Už dávno jej to chcel povedať, ale bál sa, že ona jeho city až tak hlboko opätovať nebude. Ale keď ju počul, ako to povedala pred všetkými týmito telmarčanmi a Salvadorom, žasol a povedal si, že aj on jej musí vyjaviť všetko čo k nej cíti obyčajnými dvoma slovami. Síce sa vám to môže zdať ešte príliš nevhodné, kedže oni sú ešte mladí, ale tak kedy si to majú povedať? Nevedeli, ktorá ich chvíľa bude posledná, tak museli využiť všetko. Každú minútu, každú sekundu.
Caspianovi sa to nezdalo nevhodné. Bol rád, že mu to vyšlo z úst. Ale radšej bol vtedy, keď to vyslovila ona. Vždy si myslel, že to on bude začínať s touto témou.
Usmial sa. Miloval ju. A ona jeho. Čo viac si môže priať?
Salvador viedol Susan von z Cair Paravel. Keď vyšli, osvietili ich ranné lúče slnka vysoko nad nimi. Obaja privreli oči. Salvador asi dlho nevychádzal von z podzemia. Pomyslela si Susan, pretože videla ako dlho si zvykal na to svetlo.
"Aký krásny deň." Zvolala Susan s úsmevom.
"Nádherný." Zamrmlal Salvador stále si privierajúc oči.
"Asi si nevychádzal zdola príliš často, že?" spýtala sa ho.
"To teda nie." Odpovedal zamračený. "Rozoberali sme stratégiu ako na vás zaútočiť."
"Aha..." povedala Susan a začala byť zvedavá. "A aká tá stratégia mala byť?" spýtala sa s úsmevom.
Salvador skoro vybuchol od smiechu. "Tak to ti nepoviem. Čo si si myslela?"
"No, keď mám byť tvoja Kráľovná tak musím vedieť všetko. Na to sa priprav." Odôvodnila Susan s pokojom v hlase.
"Ja sa mám pripravovať? Neviem ani či na teba budem mať čas keď budem vládnuť nad celou Narniou. Sú tu moc hlúpe zákony." Hovoril Salvador s pohrdnutím na čo sa Susan urazila.
"Väčšinu s tých zákonov sme vymysleli my s mojimi súrodencami. Caspian ich obnovil. Nič nebudeš rušiť ani napravovať." Nahnevala sa.
"Tak dobre, dobre. Ale iba trochu to tu sprísnim." Povedal Salvador a usmial sa na svoju Kráľovnú. "Iba troška."
Susan by inokedy niečo odfrkla, ale teraz aby sa na ňu nenahneval odvetila milo: "Tak iba troška."
Salvador sa zas usmial a potom otočil Kráľovnú oproti seba. Prehliadal si ju, ako nejaký drahý šperk vo výlohe v obchode. Zohol sa k jej uchu a zašepkal: "Naozaj budeš skvelá Kráľovná."
Susan sa kyslo usmiala a vedela, čo teraz príde. Nadýchni sa, pozor a teraz.
Salvador ju pobozkal, presne ako Susan čakala. Tento bozk bol ešte horší ako ten prvý. Toľko krutosti a nespravodlivosti a proste všetky jeho hrozné vlastnosti cítila v tomto jednom bozku.
"Pane." Prerušil ich hlas vojaka, ktorý stál pred nimi.
Salvador sa od Susan odtrhol a otočil sa ku svojmu vojakovi. "Áno?"
"Chceme sa vás na niečo spýtať." Povedal vojak nenápadne zazerajúc na Kráľovnú. Salvador sa tiež na ňu obzrel a pochopil.
"Chápem." Zvolal a obrátil sa ku Kráľovnej. "Za chvíľu som tu. Počkáš vonku, alebo chceš ísť dovnútra?"
"Zostanem tu." Rozhodla sa Susan zvedavá, čo chceli vedieť Salvadorovi vojaci.
Caspian sa až strhol, keď uvidel Salvadora ako sa vracia do podzemia. Ale nevkročil do svojho stanu. Vošiel do stanu, kde sa ešte pred chvíľou zhromaždili asi šiesti vojaci.
Kde ale bola Susan?
Caspian vstal a keď už nikto nestrážil pred jeho ani pred tým stanom, kam išiel Salvador, posunul sa, aby počul. Ešteže ma priviazali takým dlhým povrazom. Povedal si. Ešteže aj tí dvaja muži, čo ma dnes strážili išli na tú "poradu". Dodal si v duchu.
Priblížil sa čo najbližšie ku stanu a počúval.
"Pane, chceli by sme vedieť, čo mienite urobiť s našimi hosťami." Povedal hrubý hlas so krátkym pozastavením pred slovom "hosťami".
"S tými vojakmi si robte čo chcete, hlavne ich nepustite odtiaľto." Začal rozprávať hlas, ktorý Caspian poznal. Bol Salvadorov.
"A čo s Kráľovnou?" spýtal sa druhý hlas vojaka.
"S ňou mám svoje plány." Odvetil Salvador a aj keď ho Caspian nevidel, cítil ako sa pousmial.
"Aké plány?" pýtal sa tretí slabý hlas vojaka.
"Ožením sa s ňou. Budem si s ňou užívať pár týždňov po svadbe. Urobím z nej svoju Kráľovnú. A potom ju opustím. Nechám ju na ulici bez majetku." Salvadorov hlas tvrdol pri každom slove.
Caspian cítil ako mu bije srdce, ale čakal, čo bude ďalej.
"A ako to chcete zariadiť? Zažaluje vás!" vykríkol štvrtý hlas.
"Budem jej postupne od svadby kradnúť majetky. Šperky, peniaze, hrad a postupne celú Narniu. Potom ju strčím do žalára pod hradom. Tam si prežije asi tak mesiac. Nechcem ale, aby zomrela, lebo nato ju pustím na slobodu. Vyženiem ju bohvie už kam." Povedal Salvador.
"Ale veď vám vravím, že to niekomu povie!" znovu vykríkol ten štvrtý hlas.
"Nespoznajú ju." Potichu povedal Salvador.
"Ako to, nespoznajú?" divil sa druhý hlas vojaka.
"Všetci v Narnii ju poznajú." Namietal prvý hrubý hlas proti Salvadorovi.
"A ja vám vravím, že ju nespoznajú. Nechám ju v tom žalári aby sa zmenila na nepoznanie. Nikto ju nebude poznať. Viete čo to s vami spraví, keď budete mesiac v žalári niekde pod zemou a nebudú vám dávať pravidelne jesť. Nebojte, ju ani vlastná matka nespozná." Diabolský smiech sa ozýval v stane a Caspianovi vyvolal zimomriavky po celom tele. Nemal už ani silu počúvať ďalej. Oči mal zaliate slzami.
"To by šlo." Zhodnotil tretí slabý hlas.
"Áno." Súhlasil druhý a prvý hlas naraz.
"Ešte som zabudol niečo pripomenúť." Ozval sa Salvador. Čo môže byť ešte horšie? Pomyslel si Caspian. "Ponechám si aj jej syna."
"Ona má syna?" vyzvedal sa piaty neznámy hlas.
"Má. Ročného. Volá sa Julian." Povedal Salvador,
To pre Caspiana už bolo priveľa. Chce znivočiť Susan, všetko jej zobrať a ešte aj syna! Jeho vlastného syna. Nie, to on nedopustí. Musia odtiaľto rýchlo odísť. Čo najskôr ako sa bude dať.
Tackal sa späť k stanu, ku ktorému bol priviazaný. Ku Salvadorovmu stanu. Nevidel nič pre slzy, ktoré mu pokryli obe oči. Nevedel si ani predstaviť, že by niekto mohol byť takýto krutý. A jeho Susan...bože Susan. Nesmie dopustiť, aby sa stalo to, čo počul. Nesmie. Nikdy by si to neodpustil. Zabil by sa. Vedel to. Naozaj by sa zabil, keby niekto nechal jeho lásku len tak na ulici, po mesiaci v žalári, bez všetkého jej majetku, bez syna.
Nie. On to nedopustí. Musia odísť. Už dnes v noci.
Poznámka: Tak, tu som zatiaľ skončila, dúfam, že som vás nesklamala. Napíšem zase niečo keď sa vrátim ale nečakajte to tak skoro, lebo za 10 dní som napísala 5 kapitol a to je u mňa nadpriemer...:D
Tak dúfam, že sa vám to zatiaľ ako tak páči...:)
Znovu si sadol a začal rozmýšľať nad tým, čo povedal Susan. Miloval ju. Už dávno jej to chcel povedať, ale bál sa, že ona jeho city až tak hlboko opätovať nebude. Ale keď ju počul, ako to povedala pred všetkými týmito telmarčanmi a Salvadorom, žasol a povedal si, že aj on jej musí vyjaviť všetko čo k nej cíti obyčajnými dvoma slovami. Síce sa vám to môže zdať ešte príliš nevhodné, kedže oni sú ešte mladí, ale tak kedy si to majú povedať? Nevedeli, ktorá ich chvíľa bude posledná, tak museli využiť všetko. Každú minútu, každú sekundu.
Caspianovi sa to nezdalo nevhodné. Bol rád, že mu to vyšlo z úst. Ale radšej bol vtedy, keď to vyslovila ona. Vždy si myslel, že to on bude začínať s touto témou.
Usmial sa. Miloval ju. A ona jeho. Čo viac si môže priať?
Salvador viedol Susan von z Cair Paravel. Keď vyšli, osvietili ich ranné lúče slnka vysoko nad nimi. Obaja privreli oči. Salvador asi dlho nevychádzal von z podzemia. Pomyslela si Susan, pretože videla ako dlho si zvykal na to svetlo.
"Aký krásny deň." Zvolala Susan s úsmevom.
"Nádherný." Zamrmlal Salvador stále si privierajúc oči.
"Asi si nevychádzal zdola príliš často, že?" spýtala sa ho.
"To teda nie." Odpovedal zamračený. "Rozoberali sme stratégiu ako na vás zaútočiť."
"Aha..." povedala Susan a začala byť zvedavá. "A aká tá stratégia mala byť?" spýtala sa s úsmevom.
Salvador skoro vybuchol od smiechu. "Tak to ti nepoviem. Čo si si myslela?"
"No, keď mám byť tvoja Kráľovná tak musím vedieť všetko. Na to sa priprav." Odôvodnila Susan s pokojom v hlase.
"Ja sa mám pripravovať? Neviem ani či na teba budem mať čas keď budem vládnuť nad celou Narniou. Sú tu moc hlúpe zákony." Hovoril Salvador s pohrdnutím na čo sa Susan urazila.
"Väčšinu s tých zákonov sme vymysleli my s mojimi súrodencami. Caspian ich obnovil. Nič nebudeš rušiť ani napravovať." Nahnevala sa.
"Tak dobre, dobre. Ale iba trochu to tu sprísnim." Povedal Salvador a usmial sa na svoju Kráľovnú. "Iba troška."
Susan by inokedy niečo odfrkla, ale teraz aby sa na ňu nenahneval odvetila milo: "Tak iba troška."
Salvador sa zas usmial a potom otočil Kráľovnú oproti seba. Prehliadal si ju, ako nejaký drahý šperk vo výlohe v obchode. Zohol sa k jej uchu a zašepkal: "Naozaj budeš skvelá Kráľovná."
Susan sa kyslo usmiala a vedela, čo teraz príde. Nadýchni sa, pozor a teraz.
Salvador ju pobozkal, presne ako Susan čakala. Tento bozk bol ešte horší ako ten prvý. Toľko krutosti a nespravodlivosti a proste všetky jeho hrozné vlastnosti cítila v tomto jednom bozku.
"Pane." Prerušil ich hlas vojaka, ktorý stál pred nimi.
Salvador sa od Susan odtrhol a otočil sa ku svojmu vojakovi. "Áno?"
"Chceme sa vás na niečo spýtať." Povedal vojak nenápadne zazerajúc na Kráľovnú. Salvador sa tiež na ňu obzrel a pochopil.
"Chápem." Zvolal a obrátil sa ku Kráľovnej. "Za chvíľu som tu. Počkáš vonku, alebo chceš ísť dovnútra?"
"Zostanem tu." Rozhodla sa Susan zvedavá, čo chceli vedieť Salvadorovi vojaci.
Caspian sa až strhol, keď uvidel Salvadora ako sa vracia do podzemia. Ale nevkročil do svojho stanu. Vošiel do stanu, kde sa ešte pred chvíľou zhromaždili asi šiesti vojaci.
Kde ale bola Susan?
Caspian vstal a keď už nikto nestrážil pred jeho ani pred tým stanom, kam išiel Salvador, posunul sa, aby počul. Ešteže ma priviazali takým dlhým povrazom. Povedal si. Ešteže aj tí dvaja muži, čo ma dnes strážili išli na tú "poradu". Dodal si v duchu.
Priblížil sa čo najbližšie ku stanu a počúval.
"Pane, chceli by sme vedieť, čo mienite urobiť s našimi hosťami." Povedal hrubý hlas so krátkym pozastavením pred slovom "hosťami".
"S tými vojakmi si robte čo chcete, hlavne ich nepustite odtiaľto." Začal rozprávať hlas, ktorý Caspian poznal. Bol Salvadorov.
"A čo s Kráľovnou?" spýtal sa druhý hlas vojaka.
"S ňou mám svoje plány." Odvetil Salvador a aj keď ho Caspian nevidel, cítil ako sa pousmial.
"Aké plány?" pýtal sa tretí slabý hlas vojaka.
"Ožením sa s ňou. Budem si s ňou užívať pár týždňov po svadbe. Urobím z nej svoju Kráľovnú. A potom ju opustím. Nechám ju na ulici bez majetku." Salvadorov hlas tvrdol pri každom slove.
Caspian cítil ako mu bije srdce, ale čakal, čo bude ďalej.
"A ako to chcete zariadiť? Zažaluje vás!" vykríkol štvrtý hlas.
"Budem jej postupne od svadby kradnúť majetky. Šperky, peniaze, hrad a postupne celú Narniu. Potom ju strčím do žalára pod hradom. Tam si prežije asi tak mesiac. Nechcem ale, aby zomrela, lebo nato ju pustím na slobodu. Vyženiem ju bohvie už kam." Povedal Salvador.
"Ale veď vám vravím, že to niekomu povie!" znovu vykríkol ten štvrtý hlas.
"Nespoznajú ju." Potichu povedal Salvador.
"Ako to, nespoznajú?" divil sa druhý hlas vojaka.
"Všetci v Narnii ju poznajú." Namietal prvý hrubý hlas proti Salvadorovi.
"A ja vám vravím, že ju nespoznajú. Nechám ju v tom žalári aby sa zmenila na nepoznanie. Nikto ju nebude poznať. Viete čo to s vami spraví, keď budete mesiac v žalári niekde pod zemou a nebudú vám dávať pravidelne jesť. Nebojte, ju ani vlastná matka nespozná." Diabolský smiech sa ozýval v stane a Caspianovi vyvolal zimomriavky po celom tele. Nemal už ani silu počúvať ďalej. Oči mal zaliate slzami.
"To by šlo." Zhodnotil tretí slabý hlas.
"Áno." Súhlasil druhý a prvý hlas naraz.
"Ešte som zabudol niečo pripomenúť." Ozval sa Salvador. Čo môže byť ešte horšie? Pomyslel si Caspian. "Ponechám si aj jej syna."
"Ona má syna?" vyzvedal sa piaty neznámy hlas.
"Má. Ročného. Volá sa Julian." Povedal Salvador,
To pre Caspiana už bolo priveľa. Chce znivočiť Susan, všetko jej zobrať a ešte aj syna! Jeho vlastného syna. Nie, to on nedopustí. Musia odtiaľto rýchlo odísť. Čo najskôr ako sa bude dať.
Tackal sa späť k stanu, ku ktorému bol priviazaný. Ku Salvadorovmu stanu. Nevidel nič pre slzy, ktoré mu pokryli obe oči. Nevedel si ani predstaviť, že by niekto mohol byť takýto krutý. A jeho Susan...bože Susan. Nesmie dopustiť, aby sa stalo to, čo počul. Nesmie. Nikdy by si to neodpustil. Zabil by sa. Vedel to. Naozaj by sa zabil, keby niekto nechal jeho lásku len tak na ulici, po mesiaci v žalári, bez všetkého jej majetku, bez syna.
Nie. On to nedopustí. Musia odísť. Už dnes v noci.
Poznámka: Tak, tu som zatiaľ skončila, dúfam, že som vás nesklamala. Napíšem zase niečo keď sa vrátim ale nečakajte to tak skoro, lebo za 10 dní som napísala 5 kapitol a to je u mňa nadpriemer...:D
Tak dúfam, že sa vám to zatiaľ ako tak páči...:)
Bože!! Ten Salvador je takovej hnusák!!!! A chudáček Zuzka a Kaspian...Je mi jich hrozně líto...Už aby tu byl další díl!!! Chodím sem několikrát denně a čekám na další kapitolu jak na smilování!!!:-)