Ja viem, že to tu pridávam akosi moc rýchlo, ale tak navštívila ma MÚZA a to sa nesmie premrhať. Mnoo....troška romantiky, ale nebojte sa nebude to iba o myšlienkax, ale bude aj priama reč... (WAU! ) Ale neee...no proste normálna fanfiction. Dúfam, že sa vám bude páčiť a budem očakávať komentáriky, aj keď viem, že žiadne neprídu, ale newa...A ak budete mať ešte niečo dodať k mojej poviedke, dajakú radu na pokračovanie abo niečo, čo sa vám na tom nepáči, kľudne napíšte, porozmýšľam nad tým...Pekné čítanie.
A zrazu zmizla Susanina posteľ, jej izba a celý jej svet. Cítila ľahký nočný vánok a cítila vôňu, ktorú necítila už priveľmi dlho, ale nezabudla na ňu. Vôňa jej starého domova. Vôňa Narnie? Ako to bolo možné?
Poobzerala sa okolo seba. Stála pri okne, ktoré sa jej taktiež zdalo povedomé. Caspianova izba. Pomyslela si a skontrolovala Juliana, či už nespí. Nespal, ale rovnako ako Susan sa kochal výhľadom von z okna, kde práve žiarila čierna noc. Susan sa iba pousmiala na svojho synčeka a pohľadila ho po jeho tmavých havraních vlasoch. Presne ako tie Caspianove...
Potom sa otočila a pozrela sa na postel. Stála tam pekná, ustlaná a s ňou sa do Susaninej hlavy priplietlo tisíc spomienok. Tam...Áno, tam sa to všetko stalo. Tam začal ten problém. Keby im Aslan nedal tú druhú šancu, nič z tohto by sa nebolo stalo. Ona by bola stále sama, možno by mala viac času a našla by si priateľa a skúsila by všetko odznovu.
No potom sa pozrela na Juliana. Keby sa to tú noc nestalo, tak by tu nebol on. Nebol by tu jej milovaný synček a to by asi nevydržala. Neľutovala to, to nie. Tešila sa zo svojho syna, ale on potreboval otca tak, ako ona niekoho pri sebe. Už, už chcela povedať manžela, ale prišlo jej to hlúpe.
Ako tam tak stála vo svojích dlhých nočných šatách, niekto ju sledoval. A ten niekto samozrejme nebol nikto iný, ako Caspian.
Stál za dverami a pozoroval každý jej pohyb. Snažil sa byť ticho a ani pomaly nedýchal, ale keď mu to srdce tĺklo tak rýchlo. Nevedel, čo s tým.
Prvý krát videl svoje dieťa. Preboha, ako to nemohol vedieť? Že má dieťa? Už mu bolo jasné, prečo sa Susan cítila tak, ako to cítil. Bála sa. Samozrejme, že sa bála, veď kto by sa nebál, keby sám vychováva dieťa.
Caspian sa cítil príšerne. Cítil, ako sa mu srdce pomaly rozpadá. On ju v tom nechal. Za to všetko môže on. Počul jej nárek a jediné, čo z neho sršalo bolo zúfalstvo a on sa za to všetko cítil zodpovedný a aj mal byť prečo.
A vtedy to začul. Susan sa posunula smerom k nemu. Pozerala sa priamo naňho, len o tom nevedela.
"Kto je tam?" spýtala sa ustráchaným hlasom a nie veselým, ako ju poznal Caspian.
"To som iba ja." Odpovedal potichu.
"Kto ´ja´?" spýtala sa Susan aj keď už presne vedela, kto sa skrýva za dverami.
"Caspian." Povedal a vystúpil z tieňu a zavrel dvere.
"Caspian." Zopakovala potichu Susan.
Caspian videl na jej tvári stále jej slzy, hoci niektoré už boli zaschnuté, ale stále tam boli. A teraz sa k nim pridali ďalšie.
"Susan." Povedal mäkko, posunul sa k nej a jemne sa jej dotkol ramena.
Susan nevedela, čo robiť. Jasné, že jej to bolo príjemné, no nechcela aby jej dával veľa šancí. Vedela, že určite sa vráti onedlho domov a že tieto dotyky a tieto jeho slová jej ten odhod robia ťažším.
"Nie, Caspian nerob mi to." ozvala sa Susan so zlomeným hlasom, ako sa snažila zakryť svoje vzlyky.
"Čo ti nemám robiť?" spýtal sa Caspian stále s rukou na jej ramene.
"Vždy keď sem prídem, tak sa snažím aby som to neprehnala, aby som sa k tebe neviazala, pretože viem, že keď odídem, tak to bude bolieť ešte viac. A to nechcem." Hovorila s prestávkami aby mohla znovu skryť vzlyky, no nedarilo sa jej to. Nechcela plakať pred Caspianom. Nechcela mu ukázať, že je slabá.
Caspian sa na ňu pozeral a predstavoval si, o čom rozmýšľa. Nerád ju videl takto zronenú, ale rád jej pomáhal z tej jej slaboty. A vôbec mu to nevadilo. Bolo mu jedno, že bola slabá. Aj on by bol na jej mieste. Nedokázal si predstaviť vychovávať dieťa. A ona to robila sama.
Caspian sa pousmial na Juliana a Susan mu ho dala náručia. Najprv sa zarazil, no potom si ho vzal opatrne k sebe.
"Julian." Povedala Susan. "To je jeho meno."
"Tak ahoj Julian." Usmial sa Caspian na svojho syna. On má syna! Zdalo sa mu to nemožné.
"Ty si nevedel, že máš syna, však nie?" spýtala sa Susan otrávane.
"Nie...ja...vieš, cítil som všetko čo si cítila aj ty. Tvoj smútok, samotu, bolesť a strach. Niekedy aj šťasie, asi keď sa narodil Julian, ale inák som nevedel, čo robíš. Iba som cítil tvoje pocity. To je všetko."
"A napadlo ťa niekedy, že by som to mohla mať sama s dieťaťom ťažké? Alebo si ani nevedel, že som ho porodila?" Susan pomaly zvyšovala tón hlasu.
"Jasné, myslel som si, že budeme mať dieťa, ale nevedel som. Susan, ako som mal vedieť čo sa u vás deje? A ty si vedela, čo sa dialo tu?" oplatil jej to Caspian.
"Nie, ako by som aj..." začala, no hneď zistila kam tým Caspian mieril. Nemali dôvod sa na seba hnevať za to, že nevedeli, čo sa v ich svetoch deje. Obaja nemali odkiaľ.
"Prepáč." Ozvala sa prvá Susan.
"Nie, ty prepáč. Nevedel som..." hovoril Caspian, ale Susan ho umlčala jemným dotykom prstu na jeho pery.
Caspian dal pozor na Juliana, aby sa necítil byť stlačený a pomaly objal Susan. Cítil jej vôňu. Jej hebké vlasy. Nedokázal uveriť, že je tu. V svojom náručí zvieral najdrahšie veci v jeho živote. Svojho syna a svoju milovanú Susan. Už už chcel povedať, že svoju manželku, ale nedalo sa. Prišlo mu to hlúpe.
"Chýbala si mi." Zašepkal jej do vlasov.
"Ty ani nevieš ako moc si ty chýbal mne." Odvetila Susan.
Caspian cítil jej horké slzy na svojej košeli a na svojej pokožke. Cítil tuho ho objímala, no nevadilo mu to. Vedel, že teraz už sa cíti bezpečne. Lenže na ako dlho ešte?
Poobzerala sa okolo seba. Stála pri okne, ktoré sa jej taktiež zdalo povedomé. Caspianova izba. Pomyslela si a skontrolovala Juliana, či už nespí. Nespal, ale rovnako ako Susan sa kochal výhľadom von z okna, kde práve žiarila čierna noc. Susan sa iba pousmiala na svojho synčeka a pohľadila ho po jeho tmavých havraních vlasoch. Presne ako tie Caspianove...
Potom sa otočila a pozrela sa na postel. Stála tam pekná, ustlaná a s ňou sa do Susaninej hlavy priplietlo tisíc spomienok. Tam...Áno, tam sa to všetko stalo. Tam začal ten problém. Keby im Aslan nedal tú druhú šancu, nič z tohto by sa nebolo stalo. Ona by bola stále sama, možno by mala viac času a našla by si priateľa a skúsila by všetko odznovu.
No potom sa pozrela na Juliana. Keby sa to tú noc nestalo, tak by tu nebol on. Nebol by tu jej milovaný synček a to by asi nevydržala. Neľutovala to, to nie. Tešila sa zo svojho syna, ale on potreboval otca tak, ako ona niekoho pri sebe. Už, už chcela povedať manžela, ale prišlo jej to hlúpe.
Ako tam tak stála vo svojích dlhých nočných šatách, niekto ju sledoval. A ten niekto samozrejme nebol nikto iný, ako Caspian.
Stál za dverami a pozoroval každý jej pohyb. Snažil sa byť ticho a ani pomaly nedýchal, ale keď mu to srdce tĺklo tak rýchlo. Nevedel, čo s tým.
Prvý krát videl svoje dieťa. Preboha, ako to nemohol vedieť? Že má dieťa? Už mu bolo jasné, prečo sa Susan cítila tak, ako to cítil. Bála sa. Samozrejme, že sa bála, veď kto by sa nebál, keby sám vychováva dieťa.
Caspian sa cítil príšerne. Cítil, ako sa mu srdce pomaly rozpadá. On ju v tom nechal. Za to všetko môže on. Počul jej nárek a jediné, čo z neho sršalo bolo zúfalstvo a on sa za to všetko cítil zodpovedný a aj mal byť prečo.
A vtedy to začul. Susan sa posunula smerom k nemu. Pozerala sa priamo naňho, len o tom nevedela.
"Kto je tam?" spýtala sa ustráchaným hlasom a nie veselým, ako ju poznal Caspian.
"To som iba ja." Odpovedal potichu.
"Kto ´ja´?" spýtala sa Susan aj keď už presne vedela, kto sa skrýva za dverami.
"Caspian." Povedal a vystúpil z tieňu a zavrel dvere.
"Caspian." Zopakovala potichu Susan.
Caspian videl na jej tvári stále jej slzy, hoci niektoré už boli zaschnuté, ale stále tam boli. A teraz sa k nim pridali ďalšie.
"Susan." Povedal mäkko, posunul sa k nej a jemne sa jej dotkol ramena.
Susan nevedela, čo robiť. Jasné, že jej to bolo príjemné, no nechcela aby jej dával veľa šancí. Vedela, že určite sa vráti onedlho domov a že tieto dotyky a tieto jeho slová jej ten odhod robia ťažším.
"Nie, Caspian nerob mi to." ozvala sa Susan so zlomeným hlasom, ako sa snažila zakryť svoje vzlyky.
"Čo ti nemám robiť?" spýtal sa Caspian stále s rukou na jej ramene.
"Vždy keď sem prídem, tak sa snažím aby som to neprehnala, aby som sa k tebe neviazala, pretože viem, že keď odídem, tak to bude bolieť ešte viac. A to nechcem." Hovorila s prestávkami aby mohla znovu skryť vzlyky, no nedarilo sa jej to. Nechcela plakať pred Caspianom. Nechcela mu ukázať, že je slabá.
Caspian sa na ňu pozeral a predstavoval si, o čom rozmýšľa. Nerád ju videl takto zronenú, ale rád jej pomáhal z tej jej slaboty. A vôbec mu to nevadilo. Bolo mu jedno, že bola slabá. Aj on by bol na jej mieste. Nedokázal si predstaviť vychovávať dieťa. A ona to robila sama.
Caspian sa pousmial na Juliana a Susan mu ho dala náručia. Najprv sa zarazil, no potom si ho vzal opatrne k sebe.
"Julian." Povedala Susan. "To je jeho meno."
"Tak ahoj Julian." Usmial sa Caspian na svojho syna. On má syna! Zdalo sa mu to nemožné.
"Ty si nevedel, že máš syna, však nie?" spýtala sa Susan otrávane.
"Nie...ja...vieš, cítil som všetko čo si cítila aj ty. Tvoj smútok, samotu, bolesť a strach. Niekedy aj šťasie, asi keď sa narodil Julian, ale inák som nevedel, čo robíš. Iba som cítil tvoje pocity. To je všetko."
"A napadlo ťa niekedy, že by som to mohla mať sama s dieťaťom ťažké? Alebo si ani nevedel, že som ho porodila?" Susan pomaly zvyšovala tón hlasu.
"Jasné, myslel som si, že budeme mať dieťa, ale nevedel som. Susan, ako som mal vedieť čo sa u vás deje? A ty si vedela, čo sa dialo tu?" oplatil jej to Caspian.
"Nie, ako by som aj..." začala, no hneď zistila kam tým Caspian mieril. Nemali dôvod sa na seba hnevať za to, že nevedeli, čo sa v ich svetoch deje. Obaja nemali odkiaľ.
"Prepáč." Ozvala sa prvá Susan.
"Nie, ty prepáč. Nevedel som..." hovoril Caspian, ale Susan ho umlčala jemným dotykom prstu na jeho pery.
Caspian dal pozor na Juliana, aby sa necítil byť stlačený a pomaly objal Susan. Cítil jej vôňu. Jej hebké vlasy. Nedokázal uveriť, že je tu. V svojom náručí zvieral najdrahšie veci v jeho živote. Svojho syna a svoju milovanú Susan. Už už chcel povedať, že svoju manželku, ale nedalo sa. Prišlo mu to hlúpe.
"Chýbala si mi." Zašepkal jej do vlasov.
"Ty ani nevieš ako moc si ty chýbal mne." Odvetila Susan.
Caspian cítil jej horké slzy na svojej košeli a na svojej pokožke. Cítil tuho ho objímala, no nevadilo mu to. Vedel, že teraz už sa cíti bezpečne. Lenže na ako dlho ešte?
je to velmi pekne :) pekne opisujes vsetky tie pocity a tusim ta to bavi :)