Julian sa po pravde úplne podobal na Kaspiana. Zdedil jeho krásne črty, oči a celú tvár. Proste akoby mu z oka vypadol. Keď sa naňho Susan zahľadela, nenašla žiadny jej poznávací znak. Nič nezdedil z nej. Zvláštne...Možno sa to v dospelosti ukáže.
Spomenula si na to, keď jej a Kaspianovi dal Aslan druhú šancu. Bola vtedy už staršia a vlastne po deviatich mesiacoch porodila Juliana. Ale na tú noc nikdy nezabudne.
Flashback:
Pod Susan sa triasla zem. "Čo sa to deje?" vravela si. "Hádam nie..." ale hneď si zatrhla odpoveď. Nemohla ísť do Narnie. Hlúposť. A odrazu tam stála. Pred hradom kráľa Kaspiana. Pred bránami, ktoré boli otvorené. Bol chladný (aj keď letný) večer, ona mala na sebe iba nočnú košeľu, lebo doma sa už chystala spať. Ako je možné, že je späť? Veď Aslan hovoril, že už to nebude možné!
Teraz to ale rozhodne nehodlala riešiť, lebo jej začala byť veľmi zima. Pomaly vstupovala do pevnosti- hradu až sa dostala k hlavnej bráne. Bosá prešla až k nej a jemne ju posunula. Otvorila sa. "To kráľovi vojaci ani brány nevedia zatvárať?" divila sa nahlas, ale pokračovala v ceste.
"Vitaj, dcéra Evina." Počula veľmi známy, ale už aj zabudnutý hlas.
"Aslan?" zašepkala do vetra a rozbehla sa k nemu. Stál v tme, vedľa brány a počkal si, kým ho Susan prestane objímať.
"Vieš prečo si tu?" spýtal sa po odmlke.
Susan sa zamyslela, ale nevedela prísť na žiadny logický dôvod a preto pokrútila hlavou.
"Keď som ťa videl, v deň keď ste odišli. Najprv na nádvorí, keď ste boli pri mne spolu s Petrom, boli to slzy čo som videl v tvojich očiach. Potom prišiel princ- teraz už kráľ Kaspian a ten pohľad s ktorým si sa naňho obrátila mi lámal srdce. Viem, že si ma musela vtedy nenávidieť, keď som ti povedal, že sa už s Petrom nevrátite. Ale aj tak najhoršie pre mňa bolo, keď si sa pred odchodom otočila za Kaspianom a pobozkala ho. Prial som si, aby si to neurobila, lebo som vedel aký smútok a hlavne koľko ho vieš v sebe držať dlhú dobu. Vedel som, že to neskončí dobre. Nie, žeby som vám to neprial, nie. Ja som vám to prial, a až moc, ale nevedel som, čo s vami bude ďalej." Aslan chvíľu počkal, lebo videl, že Susan je zamyslená.
"No a tak som vám dal druhú šancu." Dodal po pár minútach.
"Vďaka Aslan." Poďakovala Susan slušne, ale v jej vnútri sa rozvíril hurikán. Tešila sa ako malé dieťa, no snažila sa to zakryť. "Nože povedz, ako sa má Kaspian?" spýtala sa otázku, ktorú sa chcela spýtať hneď na začiatku.
Aslan sa obzrel k najvyššej veži, kde sa ešte svietilo, hoci už asi bolo po polnoci. Susan nevedela ako, ale myslela si, že to je izba Kaspiana.
"Celé noci sedí nad starými knihami. Buď číta o vás, kráľoch a kráľovnách, alebo číta staré knihy s rôznymi elixírmi a snaží sa namiešať nejaký, ktorý by jeho alebo teba preniesol sem, alebo k tebe do tvojho sveta. Alebo niekedy iba tak sedí na kopci opodiaľ a rozmýšľa. Pravdepodobne nad tebou. Moc toho nenahovorí, väčšinu času je zavretý sám do seba. Iba ráno slušne pozdraví a povie "Dobré ráno" a večer tiež slušne sa lúči "Dobrý večer". Život bet teba pre neho nemá zmysel Susan. Nedokáže ani vládnuť poriadne. Ani nevníma, že zatiaľ čo on sa snaží o nemožné, tak sa tu tvoria kmene, ktoré ho už viac nechcú na tróne, kvôli tomu aký je teraz. Musím priznať, že už aj veľa z našich radov sa k týmto kmeňom pridali a ani im to nemám, bohužiaľ za zlé. Narnijčania a telmarčania potrebujú šťastného kráľa. A tým rozhodne Kaspian nie je. Nie bez teba. Preto som jemu a tiež tebe chcel dať ešte svetlo nádeje, druhú šancu. Tak ju prosím nepremárni a choď za ním." Dopovedal Aslan a ukázal Susan kadiaľ má ísť.
"Aslan, ja neviem..." začala, ale Aslan ju rýchlo umlčal. "Viem, že to chcete obaja viac, ako si len viete predstaviť, tak to predomnou neskrývaj."
Tak sa Susan vydala ku Kaspianovej izbe. Keď už bola na mieste, teda v to dúfala, mohla aj zablúdiť, tak sa pozrela cez kľúčovú dierku. Áno, bol tam Kaspian. Jasne videla jeho chrbát. Bol oblečený v košeli a počula, že si niečo hovorí pre seba.
Chvíľu tam stála ako obarená. Preboha, ona ho zase videla a teraz musí ísť za ním. Nechce premárniť možnosť zase ho vidieť.
Tak po dlhšom rozmýšľaní zaklopala na dvere. Ozvalo sa iba tiché : "Ďalej."
Susan pomaly otvorila dvere a pozrela na Kaspiana. Ani sa nehol.
"Kaspian." Skúsila pomaly. "Teda- kráľ Kaspian." Opravila sa a stála tam s hlavou sklonenou aby mu vzdala poctu. Pozerala sa na zem.
"Susan!" šepol Kaspian a okamžite jej zvihol hlavu. Teraz mu videla priamo do jeho prekrásnych čiernych očí. Kaspian ju objal ako najsilnejšie len mohol, ale v jeho objatí cítila aj nežnosť a jemnosť s akou ju objímal.
"Susan! Ty...Čo? Ako? Ja to nechápem..." začal, no Susan ho umlčala jemným bozkom. Nebolo to síce, ako prvý krát, ale na privítanie to stačilo.
"Aslan nám dal druhú šancu. Preto som tu. Ale nemáme ju premárniť." Vysvetlila Susan v skratke.
Kaspian sa na ňu usmial. Vidieť znovu jej azúrovo modré oči a ten čarokrásny úsmev. Jej sladké pery. Bože ako mu len za ňou bolo smutno. Nedokázal uveriť, že je tu. A je iba jeho. A bál sa, že na veľmi krátku dobu. Iba na túto noc. A, ako sama Susan povedala, že ju nemajú premárniť, veď oni ju nepremárnia...
♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦
Ráno prišlo skôr, ako si priali. Jemné ĺuče slnka osvietili dvoch zamilovaných, ktorí sa práve zobúdzali. V Kaspianovej izbe to vyzeralo, ako po výbuchu. Na zemi boli kusy oblečenia- ženského aj mužského, v Kaspianovej veľkej posteli ležali Susan a Kaspian. Susan mu bola otočená chrbtom a on jej krehko hladkaľ chrbát. Preňho bola Susan ako porcelánová bábika. Nedotknuteľná. Bál sa o ňu. Že mu ju niekto ukradne. Že sa jej niečo stane.
Pritiahol si ju bližšie k sebe a zakryl ju dekami. Ona sa trochu povrtela a otočila sa tvárou k nemu. Usmiali sa na seba.
"Dobré ráno." Povedala Susan.
"Dobré." Ozval sa Kaspian a pobozkal ju na pery. Susan chvíľu pretravala v tom bozku no potom ho prerušila otázkou: "O čom si pred tým rozmýšľal?" spýtala sa so záujmom.
"O čom asi. O tebe. Susan, ja nechcem, aby si išla preč." Povedal Kaspian.
"Ani ja to nechcem." Súhlasila Susan a podoprela si hlavu rukou. "Ale teraz nemyslime na to, čo bolo, ale na to, čo je." Snažila sa situáciu spríjemniť.
"Fajn." Povedal Kaspian. "Tak mi povedz, ako to ide u vás vo svete?" spýtal sa.
"No, v celku fajn. Aj tak ma tam nikto nevníma. Teraz sú všetci zbláznení kvôli skúškam." Hovorila Susan.
"A ty nejdeš tiež na skúšky?" zaujímal sa Kaspian.
"Mmm...nie." odvetila zahambená Susan.
"Prečo nie?" dobiedzal do nej Kaspian.
"Lebo vždy, keď sa začnem učiť, napr. chcem urobiť skúšku z Histórie (dejepisu) a učím sa o dávnych vojnách a panovníkoch, tak si predstavím teba ako sedíš na svojom čiernom koňovi- Destierovi a ako cválaš medzi vojakmi, ako vyhrávaš veľké bitky a ako na mňa ani len pri tom nepomyslíš...Nedokážem sa takto učiť." Vravela Susan s nepatrným sklamaním.
Kaspian sa posunul o pár centimetrov k nej a pohladkal ju jemne po tvári a po vlasoch. "Ako si len môžeš myslieť, že na teba nemyslím? Čo si myslíš, že čo robím celé dni? A vôbec, s kým by som tu mal asi tak bojovať? Veď je medzi nami mier." Zakončil Kaspian.
"Počula som od Aslana, že sa tu tvoria isté...kmene." prezradila Susan.
"Ako to myslíš, kmene?" vyzvedal Kaspian.
"Kmene, ktoré nie sú spokojné, že majú nešťastného kráľa. Pripravujú povstanie. Asi predsa len budeš musieť bojovať." Vysvetlila Susan informáciu, ktorú sa iba nedávno dozvedela od Aslana.
"Vážne? A to vieš odkiaľ?" spýtal sa Kaspian.
"Od Aslana..." priznala Susan.
"Vďaka, že si mi to povedala."
Kaspian si ľahol a Susan sa opatrne uložila na jeho nahej hrudi. Kaspian ju pomaly hladil na rukách.
"Ani si nevieš predstaviť, ako si mi chýbala." Povedal po chvíľke ticha.
"Veď aj ty si mi moc chýbal."
"Susan?" ozvalo sa po ďalšej odmlke.
"Áno?" znela odpoveď.
"Ľúbim ťa." Kaspian tie slová takmer zašepkal.
"Už som myslela, že to nepovieš." Ozvala sa šťastná Susan, nadvihla sa a pritiahla si so sebou deku. "Aj ja ťa ľúbim, Kaspian."
Odrazu sa akoby duch objavil Aslan v ich izbe. Susan sa pritiahla ku Kaspianovi, ktorý sa už tiež zdvihol z ľahu.
"Čo sa deje?" pýtala sa Susan.
"Ja neviem."
"Deti moje. Je čas." Znela Aslanova odpoveď. "Nechám vás ešte asi 10 minút." A s tými slovami zmizol.
"Nie!" zakričala za ním Susan a schúlila sa ku Kaspianovi. Ten ju znova objal, tuchšie ako minule a nechcel ju pustiť. Nepustí ju. Nikdy.
Susan bola prvá, kto prerušil ich objímanie a začala sa obliekať. Kaspian jej hádzal na postel prvé veci, čo mal po ruke, takže, zhodou okolností, boli všetky jeho. A za chvíľu tam stála Susan v Kaspianovej košeli, ktorá jej bola trochu veľká a v jeho nohaviciach, ku ktorým si musela požičiať opasok.
"Si nádherná." Uznal Kaspian a znova ju objal. Susan mu potom dala posledný, bozk, ktorý naozaj stál za to a bol dokonca lepší, než ten ich úplne prvý, lebo ho viac precítili.
Potom sa tam objavil Aslan a čakal, kým sa ešte tí dvaja rozlúčia.
"Zbohom...Ľúbim ťa asi najviac ako sa len dá." Povedala Susan.
Kaspian sa nezmohol ani na slovo. Iba tam tak stál a pozeral sa na Susan oblečenú v jeho šatách. A potom mu aj s Aslanom zmizla z dohľadu. Vtedy ju videl naposledy.
End Flashback
A na tento zážitok, Susan spomínala každú noc pred tým, ako išla spať. Sama...iba so synom. So synom kráľa Kaspiana.
Tak, čo? Pls komentík by potešil...:) Ale vážne...:)
Je to velmi pekne , aj to ako vsetko presne opisujes:) len ten koniec je smutny