Už vás niekedy napadlo zamyslieť sa nad svojím životom? Prečo ste tu? Na tom mieste kde ste? Mňa to napadlo práve teraz. Ja nieviem, či je to moje "poslanie" ale myslím si, že ja som tu hádam iba na to aby som pomáhala. Keď moji kamaráti majú problém (teraz myslím konkrétne na jedného), tak ja vždy pomôžem. Ale keď ja som mala problém, po rozchode s mojou bývalou naj. Kam., prežívala som hrozné obdobie. A zrovna ten človek, ktorého som potrebovala, mal vtedy iné starosti s jednou sprostou blondínou...
A tak som samozrejme zostala sama. Potrebovala som sa s niekym tak hrozne porozprávať, lebo som jednoducho nevedela, čo so sebou. Samozrejme, že mám ešte jednu kamarátku (teraz tú naj) ale ja sa s ňou tak proste neviem porozprávať(nič proti tebe LenciQa si úžasná).
Ja som proste potrebovala iba toho jedného človeka. Ale on nebol na blízku. Potom mal problém on s jedným jeho kamošom a kto bol ten sprostý, že hneď mu podal pomocnú ruku? Samozrejme, že ja! Kto iný? Pomohla som mu a tak a potom bolo zase všetko ok.
Ale teraz sa zase ja potrebujem s ním porozprávať ale on nie je k dispozícii. Jednoducho nie. A ja už vážne nemám síl dusiť v sebe ten hnev a tisíc otázok a ja už proste nemôžem.
Potrebujem ho ako vodu, možno ešte viac. Strašne mi chýba.
Teraz by som sa s ním rada rozprávala o mojom ďalšom probléme s našou "úžasnou" triedou. Akosi dosť dôležité informácie ma začínajú obchádzať, lebo môj spolusediaci povedal, že som "moc slušná". Odkedy mi to povedal, neviem zaspať. A odvtedy sa to samozrejme aj opakuje. Pýtam sa :"Prečo ste mi to nepovedali". A odpoveď? "Si pri slušná."
Ja už vážne neviem...som? Ja sa tak nikdy neberiem. A rada by som si o tom pokecala, ale ja tú osobu už vážne zabijem. Nemá čas! Ani 10 min. pre jeho kamošku, ktorá ho vždy podrží! Ani poonďatých 10 min. Pochopíte to? Ja už nechcem chápať nič...ja už končím, už nevládzem...Čo si myslíte, že koľko mám tej sily? Na rozdávanie? Asi ťažko...
Takže treba sa niekedy zamyslieť nad sebou a pozrieť sa, akú úlohu odohrávate v tejto veľkej hre zvanej ŽIVOT. Ja som sa zamyslela...a je mi z toho do plaču.
A tak som samozrejme zostala sama. Potrebovala som sa s niekym tak hrozne porozprávať, lebo som jednoducho nevedela, čo so sebou. Samozrejme, že mám ešte jednu kamarátku (teraz tú naj) ale ja sa s ňou tak proste neviem porozprávať(nič proti tebe LenciQa si úžasná).
Ja som proste potrebovala iba toho jedného človeka. Ale on nebol na blízku. Potom mal problém on s jedným jeho kamošom a kto bol ten sprostý, že hneď mu podal pomocnú ruku? Samozrejme, že ja! Kto iný? Pomohla som mu a tak a potom bolo zase všetko ok.
Ale teraz sa zase ja potrebujem s ním porozprávať ale on nie je k dispozícii. Jednoducho nie. A ja už vážne nemám síl dusiť v sebe ten hnev a tisíc otázok a ja už proste nemôžem.
Potrebujem ho ako vodu, možno ešte viac. Strašne mi chýba.
Teraz by som sa s ním rada rozprávala o mojom ďalšom probléme s našou "úžasnou" triedou. Akosi dosť dôležité informácie ma začínajú obchádzať, lebo môj spolusediaci povedal, že som "moc slušná". Odkedy mi to povedal, neviem zaspať. A odvtedy sa to samozrejme aj opakuje. Pýtam sa :"Prečo ste mi to nepovedali". A odpoveď? "Si pri slušná."
Ja už vážne neviem...som? Ja sa tak nikdy neberiem. A rada by som si o tom pokecala, ale ja tú osobu už vážne zabijem. Nemá čas! Ani 10 min. pre jeho kamošku, ktorá ho vždy podrží! Ani poonďatých 10 min. Pochopíte to? Ja už nechcem chápať nič...ja už končím, už nevládzem...Čo si myslíte, že koľko mám tej sily? Na rozdávanie? Asi ťažko...
Takže treba sa niekedy zamyslieť nad sebou a pozrieť sa, akú úlohu odohrávate v tejto veľkej hre zvanej ŽIVOT. Ja som sa zamyslela...a je mi z toho do plaču.
Ahoj , jasne , ze si ta rada spriatelim :) hned ako si ta pridam ti napisem :)