Mnoo....takže tu je môj výtvor. Keď pozeráte tento film, tak vás môže napadnúť iba jedna vec- že je pochmúrny. A koniec ešte viac. To je fakt. Takže toto je moje vylepšenie môžno aj celkom vydareného "happy endu".
KLIK- PRVÁ ČASŤ↓↓↓↓↓
"AAAAAAAAAAAAAA." Bolo počuť z kadesi zdola.
Drobné dievča sediace na holiacom kresle sa myklo. "Čo to bolo za zvuk?" pomyslela si. Aj keď vedela, že jej Anthony povedal, aby zostala v holičstve, nedalo jej to. Musela sa ísť pozrieť. Čo ak niekto potrebuje pomoc?
Hneď si spomenula na zlovestného muža, ktorý na ňu mieril krvavou britvou ešte len pred asi desiatimi minútami. Čo ak on niekomu ublížil? Podobný výkrik predsa počula už predtým ako odišiel. Teda, to bol aj dôvod jeho odchodu. Čo sa to tam asi len mohlo stať?
Dievča bolo príliš zvedavé na to, aby tu zostala sedieť. Všade bolo veľa krvi a nevedela, ako by to neskôr vysvetlila. No preistotu sa poistila. Pred príchodom toho krvavého muža sa tu obzerala a objavila krabičku s peknými nablískanými britvami. Jednu si teda zobrala, pre prípad poslednej núdze. Veď ju ten muž mohol hneď zabiť.
Tak aj s britvou v ruke vyšla z holičstva, prešla schody a vošla do obchodu s mäsovými koláčikmi pani Lovettovej. Čo keď práve ona je v nebezpečenstve? Napadlo ju a preto pridala do kroku.
Poprezerala celý obchod aj izby vzadu. Nikdo nikde. Ale potom sa pozrela na schody vedúce dolu. Opatrne ich zišla a pomaly otvorila kovové, ťažké dvere.
Niečo tam naozaj smrdelo. Poobzerala sa a uvidela obrovský mlynček na mäso. To bude asi ten smrad. Pomyslela si. No viac ju zaujal stred miestnosti a to zaním.
Na zemi sedel ten muž, ktorý na ňu mieril britvou a v rukách zvieral nejaké mŕtve telo. Za ním bolo ešte kopa ďalších mŕtvych tiel a aj veľká pec z ktorej unikalo teplo.
Dievča sa radšej skrylo za dvere, ktoré pred chvíľou otvorila a pozerala, čo bude ďalej. Kde je asi tak pani Lovettová? Nikoho živého okrem zlovestného pána tu nevidela. Teda aspoň nikoho živého, kto prejavoval príznaky života.
A vtom sa to stalo. Malý chapec vyliezol zo stoky asi tak potichu ako aj dievča prišlo do mäsiarne. Chlapec sa približoval k zlovestnému pánovi a po ceste k nemu zo zeme zdvihol britvu. Presne tú akou ohrožoval zlovestný pán dievča, lebo na nej boli kvapky po krvi.
Toto už ale dievča nahnevalo a vyšla z dverí. Chlapec na ňu prekvapene pozeral. Zlovestný pán s čiernymi vlasmi a bielym pásom na pravej strane si ju ani nevšimol.
"Nechajte ho." Povedalo dievča a ani si neuvedomovalo, prečo obraňuje toho zlosyna.
"Zavraždil ju. Počul som to." vzlykal chlapec.
"Pššt. Kľud. Poď sem, to sa ti asi iba zdalo." Pritiahla som chlapca k sebe a utišovala som ho.
"Ale veď aj vy ste museli počuť ten zvuk. Kričala. On ju zabil." Obviňoval zlovestného pána chlapec.
"Dobre, tak čisto teoreticky, keby ju zabil, muselo by tu byť jej telo. Tak, kde je?" spýtala som sa ho neveriacky.
Chlapec nič nepovedal iba ukázal britvou smerom k peci.
"Čože?" nechápala som. "Ja tam žiadne telo nevidím." Povedala som, lebo to bola pravda. Pri peci nič nebolo.
"On ju tam hodil." Po dlhšom nadýchnutí a vzlyknutí povedal chlapec.
Na to som už dievča nemalo slová. Preboha. Veď pár centimetrov od nej sedí vrah! Ale on si ich vôbec nevšímal. Pripadalo jej akoby sa s tou mŕtvou osobou rozpráva.
Tak to skúsila inak. "Pane..." začala, ale on nič.
"Pane. Čo sa stalo? Kto je tá žena?" spýtalo sa dievča, keď zistila pohlavie osoby ležiacej na vrahových kolenách.
"Moja žena...Ona mi klamala."vypustil z úst.
"Vaša žena vám klamala?" spýtalo sa dievča.
"Nie." Odvetil krátko vrah.
"Tak kto vám klamal?" naliehalo dievča.
"Lovettová. Povedala...ona povedala, že moja Lucy sa otrávila...ona sa ma opovážila oklamať...Zaslúžila si to..."hovoril sekane.
"Nezaslúžila!" vykríkol chlapec.
Potom už vrah znovu nepočúval otázky dievčaťa ani nadávky chlapca. Iba tam tak sedel so svojou láskou na kolenách.
"Johanna!" zakričal niekto z vonku.
Až vtedy sa vrah otočil s veľkou rýchlosťou na dievča, ktoré mu kládlo otázky. Ona sa tiež pozrela naňho a vrah si ju začal obzerať.
"Johanna?" spýtal sa a ona prikývla.
"Moja Johanna? Moje malé dievčatko?" spýtal sa.
"Vaša? Vaše dievčatko? Čože?" vystrašila sa Johanna.
"Áno. Moje dievčatko. Ten sup Turpin ma zavrel do väzenia- neprávom, aby sa mohol dostať k Lucy- to je tvoja mama." Trasúcimi rukami ukázal na mŕtve telo. "A potom ju znásilnil na jednom večierku kam ju dotiahol Beadle Bamford. Teba si adoptoval ako vlastnú a ju zavreli do blázinca. Potom neviem, čo s ňou bolo, ale Lovettová mi klamala. Ona povedala, že moja Lucy sa otrávila...Chcela ma len pre seba. A to sa jej neoplatilo. Ale veď to je jedno. Si tu ty! Moja Johanna." Hovoril vrah rýchlo.
"A vy ste môj otec?" spýtala sa Johanna.
"Áno. Benjamin Barker. Teda býval som. Teraz som sa premenoval na Sweeneyho Todda. Už je to tak. Môžeš ma volať oci." Povedal Todd.
"A toto..." Johanna ukazovala taktiež roztrasenou rukou na svoju mŕtvu mamičku, ktorú si takmer vôbec nepamätala. "To je moja mamička?" plakala keď sa to pýtala.
"Áno, dievčatko moje." Odpovedal Todd, ktorý ním už ani nechcel byť. Zase malo zmysel žiť. Bola tu jeho dcéra. Jeho vlastná Johanna. Živá a zdravá. Už sa nemusel vypomstievať na nevinných ľuďoch. Nikdy sa to ani nemalo stať. Nemal to robiť, no musel.
Pomaly sa k nej posunul a objal ju. "Pšššt." Upokojoval dcéru a hľadkal ju po svetlých dlhých vlasoch a ona sa nechala.
"Ako?" spýtala sa v jeho tuhom objatí.
"Vieš. Ona vnikla do môjho holičstva a niečo mrmlala. Sudca už bol pri vchode a ja som nevedel, čo robiť. Ja...ja som..."vysvetloval Sweeney ale Johanna mu skočila do reči.
"Že nechceš povedať to, čo si myslím?" v jej očiach bola prosba.
"Bohužiaľ, áno..." potichu povedal Todd. "Zabil som ju."
Johanna začala doňho búchať od hnevu, smútku a toho všetkého ale vedela, že sa s tým aj tak bude musieť zmieriť, lebo on bol jej jediná rodina a asi si vedela predstaviť, čo všetko zlé urobil, ale prečo to hlavne urobil. Nemala by sa hnevať nanňho, ale na toho odporného sudcu Turpina. On im to všetko spôsobil...
Vtedy tam prišiel Anthony. Celý vyšťastnený. "Johanna, mám koč." Povedal, no zasekol sa, keď uvidel situáciu. Malý chlapec- Toby stál opodiaľ a všetko sledoval s odstupom. Sweeney Todd mal v náručí Johannu a vedľa nich bola mŕtva Lucy.
"Čo to..." začal Anthony ale Johanna ho umlčala.
"Neskôr. Teraz odtiaľto musíme vypadnúť." Navrhla a vstala. "Ideš s nami...oci?" "oci" povedala až po odmlke.
Anthony sa skoro zrútil: "Otec? On je tvoj otec? A čo tá krv?" vypytoval sa.
"Nič...on už nikomu neublíži. Jemu už ublížili dosť. Hlavne Turpin." Obraňovala si svojho otca Johanna.
"Ja...pôjdem. A kam idete?" spýtal sa Todd.
"Odvezieme sa do prístavu a odtiaľ kam budeme chcieť. Ešte neviem." Pridal sa Anthony.
"Idem...Ideme." dodal Sweeney.
"Ideš aj ty?" spýtala s Tobyho Johanna.
"S ním nie." Ukázal na Todda. "Zostanem tu." Povedal.
"Dobre." Súhlasila Johanna.
A tak so svojím otcom a svojím prvým skutočným nápadníkom vyšla z toho hrozného miesta a nastúpila spolu s nimi do koča, ktorý ju odvezie ďaleko od týchto nočných môr.
Dúfam, že sa páči....ešte budem pokračovať, len neviem kedy, ale určite budem....:) buem vďačná za kritiku aj za pochvaly...
Drobné dievča sediace na holiacom kresle sa myklo. "Čo to bolo za zvuk?" pomyslela si. Aj keď vedela, že jej Anthony povedal, aby zostala v holičstve, nedalo jej to. Musela sa ísť pozrieť. Čo ak niekto potrebuje pomoc?
Hneď si spomenula na zlovestného muža, ktorý na ňu mieril krvavou britvou ešte len pred asi desiatimi minútami. Čo ak on niekomu ublížil? Podobný výkrik predsa počula už predtým ako odišiel. Teda, to bol aj dôvod jeho odchodu. Čo sa to tam asi len mohlo stať?
Dievča bolo príliš zvedavé na to, aby tu zostala sedieť. Všade bolo veľa krvi a nevedela, ako by to neskôr vysvetlila. No preistotu sa poistila. Pred príchodom toho krvavého muža sa tu obzerala a objavila krabičku s peknými nablískanými britvami. Jednu si teda zobrala, pre prípad poslednej núdze. Veď ju ten muž mohol hneď zabiť.
Tak aj s britvou v ruke vyšla z holičstva, prešla schody a vošla do obchodu s mäsovými koláčikmi pani Lovettovej. Čo keď práve ona je v nebezpečenstve? Napadlo ju a preto pridala do kroku.
Poprezerala celý obchod aj izby vzadu. Nikdo nikde. Ale potom sa pozrela na schody vedúce dolu. Opatrne ich zišla a pomaly otvorila kovové, ťažké dvere.
Niečo tam naozaj smrdelo. Poobzerala sa a uvidela obrovský mlynček na mäso. To bude asi ten smrad. Pomyslela si. No viac ju zaujal stred miestnosti a to zaním.
Na zemi sedel ten muž, ktorý na ňu mieril britvou a v rukách zvieral nejaké mŕtve telo. Za ním bolo ešte kopa ďalších mŕtvych tiel a aj veľká pec z ktorej unikalo teplo.
Dievča sa radšej skrylo za dvere, ktoré pred chvíľou otvorila a pozerala, čo bude ďalej. Kde je asi tak pani Lovettová? Nikoho živého okrem zlovestného pána tu nevidela. Teda aspoň nikoho živého, kto prejavoval príznaky života.
A vtom sa to stalo. Malý chapec vyliezol zo stoky asi tak potichu ako aj dievča prišlo do mäsiarne. Chlapec sa približoval k zlovestnému pánovi a po ceste k nemu zo zeme zdvihol britvu. Presne tú akou ohrožoval zlovestný pán dievča, lebo na nej boli kvapky po krvi.
Toto už ale dievča nahnevalo a vyšla z dverí. Chlapec na ňu prekvapene pozeral. Zlovestný pán s čiernymi vlasmi a bielym pásom na pravej strane si ju ani nevšimol.
"Nechajte ho." Povedalo dievča a ani si neuvedomovalo, prečo obraňuje toho zlosyna.
"Zavraždil ju. Počul som to." vzlykal chlapec.
"Pššt. Kľud. Poď sem, to sa ti asi iba zdalo." Pritiahla som chlapca k sebe a utišovala som ho.
"Ale veď aj vy ste museli počuť ten zvuk. Kričala. On ju zabil." Obviňoval zlovestného pána chlapec.
"Dobre, tak čisto teoreticky, keby ju zabil, muselo by tu byť jej telo. Tak, kde je?" spýtala som sa ho neveriacky.
Chlapec nič nepovedal iba ukázal britvou smerom k peci.
"Čože?" nechápala som. "Ja tam žiadne telo nevidím." Povedala som, lebo to bola pravda. Pri peci nič nebolo.
"On ju tam hodil." Po dlhšom nadýchnutí a vzlyknutí povedal chlapec.
Na to som už dievča nemalo slová. Preboha. Veď pár centimetrov od nej sedí vrah! Ale on si ich vôbec nevšímal. Pripadalo jej akoby sa s tou mŕtvou osobou rozpráva.
Tak to skúsila inak. "Pane..." začala, ale on nič.
"Pane. Čo sa stalo? Kto je tá žena?" spýtalo sa dievča, keď zistila pohlavie osoby ležiacej na vrahových kolenách.
"Moja žena...Ona mi klamala."vypustil z úst.
"Vaša žena vám klamala?" spýtalo sa dievča.
"Nie." Odvetil krátko vrah.
"Tak kto vám klamal?" naliehalo dievča.
"Lovettová. Povedala...ona povedala, že moja Lucy sa otrávila...ona sa ma opovážila oklamať...Zaslúžila si to..."hovoril sekane.
"Nezaslúžila!" vykríkol chlapec.
Potom už vrah znovu nepočúval otázky dievčaťa ani nadávky chlapca. Iba tam tak sedel so svojou láskou na kolenách.
"Johanna!" zakričal niekto z vonku.
Až vtedy sa vrah otočil s veľkou rýchlosťou na dievča, ktoré mu kládlo otázky. Ona sa tiež pozrela naňho a vrah si ju začal obzerať.
"Johanna?" spýtal sa a ona prikývla.
"Moja Johanna? Moje malé dievčatko?" spýtal sa.
"Vaša? Vaše dievčatko? Čože?" vystrašila sa Johanna.
"Áno. Moje dievčatko. Ten sup Turpin ma zavrel do väzenia- neprávom, aby sa mohol dostať k Lucy- to je tvoja mama." Trasúcimi rukami ukázal na mŕtve telo. "A potom ju znásilnil na jednom večierku kam ju dotiahol Beadle Bamford. Teba si adoptoval ako vlastnú a ju zavreli do blázinca. Potom neviem, čo s ňou bolo, ale Lovettová mi klamala. Ona povedala, že moja Lucy sa otrávila...Chcela ma len pre seba. A to sa jej neoplatilo. Ale veď to je jedno. Si tu ty! Moja Johanna." Hovoril vrah rýchlo.
"A vy ste môj otec?" spýtala sa Johanna.
"Áno. Benjamin Barker. Teda býval som. Teraz som sa premenoval na Sweeneyho Todda. Už je to tak. Môžeš ma volať oci." Povedal Todd.
"A toto..." Johanna ukazovala taktiež roztrasenou rukou na svoju mŕtvu mamičku, ktorú si takmer vôbec nepamätala. "To je moja mamička?" plakala keď sa to pýtala.
"Áno, dievčatko moje." Odpovedal Todd, ktorý ním už ani nechcel byť. Zase malo zmysel žiť. Bola tu jeho dcéra. Jeho vlastná Johanna. Živá a zdravá. Už sa nemusel vypomstievať na nevinných ľuďoch. Nikdy sa to ani nemalo stať. Nemal to robiť, no musel.
Pomaly sa k nej posunul a objal ju. "Pšššt." Upokojoval dcéru a hľadkal ju po svetlých dlhých vlasoch a ona sa nechala.
"Ako?" spýtala sa v jeho tuhom objatí.
"Vieš. Ona vnikla do môjho holičstva a niečo mrmlala. Sudca už bol pri vchode a ja som nevedel, čo robiť. Ja...ja som..."vysvetloval Sweeney ale Johanna mu skočila do reči.
"Že nechceš povedať to, čo si myslím?" v jej očiach bola prosba.
"Bohužiaľ, áno..." potichu povedal Todd. "Zabil som ju."
Johanna začala doňho búchať od hnevu, smútku a toho všetkého ale vedela, že sa s tým aj tak bude musieť zmieriť, lebo on bol jej jediná rodina a asi si vedela predstaviť, čo všetko zlé urobil, ale prečo to hlavne urobil. Nemala by sa hnevať nanňho, ale na toho odporného sudcu Turpina. On im to všetko spôsobil...
Vtedy tam prišiel Anthony. Celý vyšťastnený. "Johanna, mám koč." Povedal, no zasekol sa, keď uvidel situáciu. Malý chlapec- Toby stál opodiaľ a všetko sledoval s odstupom. Sweeney Todd mal v náručí Johannu a vedľa nich bola mŕtva Lucy.
"Čo to..." začal Anthony ale Johanna ho umlčala.
"Neskôr. Teraz odtiaľto musíme vypadnúť." Navrhla a vstala. "Ideš s nami...oci?" "oci" povedala až po odmlke.
Anthony sa skoro zrútil: "Otec? On je tvoj otec? A čo tá krv?" vypytoval sa.
"Nič...on už nikomu neublíži. Jemu už ublížili dosť. Hlavne Turpin." Obraňovala si svojho otca Johanna.
"Ja...pôjdem. A kam idete?" spýtal sa Todd.
"Odvezieme sa do prístavu a odtiaľ kam budeme chcieť. Ešte neviem." Pridal sa Anthony.
"Idem...Ideme." dodal Sweeney.
"Ideš aj ty?" spýtala s Tobyho Johanna.
"S ním nie." Ukázal na Todda. "Zostanem tu." Povedal.
"Dobre." Súhlasila Johanna.
A tak so svojím otcom a svojím prvým skutočným nápadníkom vyšla z toho hrozného miesta a nastúpila spolu s nimi do koča, ktorý ju odvezie ďaleko od týchto nočných môr.
Dúfam, že sa páči....ešte budem pokračovať, len neviem kedy, ale určite budem....:) buem vďačná za kritiku aj za pochvaly...
No určitě by to bylo lepší, než jak to fakt skončilo, ale možná bych u toho brečela ještě víc :-)