close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

1. kapitola- Oči

1. února 2008 v 23:24 | Ninka |  Poviedka HP
Na najvyššom kopci sedel blonďatý chlapec. Opieral sa o ruky a vychutnával si slnečný deň. Bledá špicatá tvár a blonďavé vlasy iba zvýrazňovali krásnosť jeho bledomodrých očí. Porovnávali ich k jasnej oblohe nad týmto kopcom, ktorá sa mu vždy tak páčila a snažieval sa ju vieryhodne nakresliť do svojich kresieb, ktoré nielenže boli vierohodné, ale niekedy sa zdalo akoby do nich chlapec pričaroval trochu mágie. Naposledy maloval vietor, ktorý sa rozohnal po blízkom okolí. A keď ste sa na obrázok lepšie prizreli, videli ste, že ten vietor sa naozaj hýbe- fúka. Chlapec mal naozaj talent. Vedel dobre vystihnúť aj štíhlu postavu svojej matky, jej uhľovo čierne vlasy padajúce až k drieku, jej prekrásnu hebkú bledú tvár s ostrými červenými perami a čiernymi očami, v ktorých chlapec zazrel už aj červený záblesk, no nikdy sa mu príliš nevenoval. Maľoval samozrejme aj svojho otca, na ktorého sa chlapec tak podobal. Jeho otec mal rovnako špicatú a bledú tvár, no oči mal tmavšie. Blonďaté až biele vlasy mal dlhšie, nechal si ich za posledný čas narásť, no aj tak boli rovnako uhľadené ako chlapcove. Otcove široké ramená a vysokú, vyšportovanú postavu však ešte chlapec nemal. Bol hrdý na svojich rodičov, mal ich rád takých, aký sú.
Pri spomienke na nich si chlapec vytiahol zo svojho náčrtníka, s koženým obalom fotografiu, ktorá bola zastrčená v koži hneď pri prvej strane.
Na fotografii boli jeho milovaný rodičia, no ešte za mlada. Niežeby boli teraz starý, no už nemali toľko sviežosti. Z obrázka sa naňho usmievali, držali sa za ruky a pozerali na zapadajúce slnko. Chlapec si pozorne prezrel jeho otca. Bol takmer taký istý, ako teraz, no ramená mal užššie a v očiach mal čosi záhadné. Nemal ich také tmavomodré ako má dnes. Vo svetle zapadajúceho slnka bolo vidieť, že oči chlapcovho otca boli také bledomodré, ako sú teraz chlapcove. Čo zmenilo ich farbu? Čo sa mohlo stať v živote jeho otca, o čom nevedel? A vôbec, prečo je v posledných dňoch jeho otec ako vymenený? Chlapec sa zamyslel. Jeho otec sa spával príliš čudne, to je fakt. Uzavieral sa do seba, stále mal tajomný pohlad. A potom sa sťažuje, že chlapec sa tiež takmer s nikím nerozpráva a tiež sa väčšinou uzatvára do seba. Veď to videl u otca a tak to jednoducho zopakoval.
Pozrel sa na svoju mamu. Bola presne taká istá, ako teraz. Chvíľu na ňu hľadel, ako sa usmieva a odhaľuje svoje rovné biele zuby a vtedy sa to stalo. Červený záblesk v jej očiach sa objavil znovu. Čo to mohlo znamenať? Tajili mu jeho rodičia niečo? Prečo mu to nechcú povedať? Mal by sa ich spýtať. No iba tak opatrne, aby z toho nebolo zle, že vyzvedá.
Z myšlienok ho vytrhlo volanie jeho mena. Obrátil sa. Jeho mama stála pri dverách ich sídla v tmavomodrých dlhých šatách a mávala naňho.
"Scorpius, je čas ísť obedovať. Poď, s otcom na teba už čakáme v jedálni."
"Áno mami, hneď som tam." Zakričal jej Scorpius naspäť a schoval fotografiu rodičov do koženého obalu náčrtníka. Postavil sa z trávy a natiahol sa. Pozrel smerom k jeho domu. Malfoy Manor. Už len ten názov znie veľmi honostne. Celé sídlo bolo ohraničené čiernym vysokým plotom a obrovskou bránou. Od tiaľ viedla cesta až k ich domu. Vonku, na záhrade rástli niektoré druhy rastlín, ktoré jeho otec používal na výrobu rôznych elixírov. Bol totiž dodávateľ do najvýznamnejších obchodov Anglicka.
Scorpius sa nikdy nepýtal, čo sú to za rastliny a vždy ich iba potichu a rýchlo obehol. Nemal rád elixíry, viac ho fascinovali dejiny a občas aj obrana proti čiernej mágii.
Scorpius odvrátil pohľad od tajomných rastlín a pozrel sa pozornejšie na vlastné sídlo- sídlo rodiny Malfoyovcov. Postavené z šedých a čiernych tehiel. Rozmer tohto sídla bol v skutočnosti obrovský, väčší ako by Scorpius chcel. Bol rád, že sa už po 14 rokoch svojho života naučil orientovať sa v jeho vlastnom dome. Vnútro domu poznal priveľmi dobre. Dokázal by nakresliť obe poschodia a tiež pivnicu, iba tak z mysle, keby chcel.
Jeho izba bola na druhom poschodí, našťastie hneď prvá. Jeho rodičia mali spoločnú izbu tiež na druhom poschodí, vedľa Scorpiusovej. Niekedy počúval, ako sa rozprávajú no prestal, keď ho asi zo tri razy načapali. Rodičia mu neuverili, keď sa bránil tým, že sa iba opieral o stenu a že sa snažil zabil pavúka, čo mu liezol po stene.
Obývačku a hosťovské izby mali na prvom poschodí. Nebolo tam nič zaujímavé, v obývačke sa väčšinou nezdržiavali, no na prízemí sa zdržiavali pomerne často. Bola tu hlavná hala, jedáleň a kuchyňa. Mnohí návšetvníci, ktorých sem pozvali si mysleli, že to je všetko čo sa nachádza na prízemí, no nemali pravdu. Za hlavným schodiskom sa nachádzala ešte ich tajomná "Bojová miestnosť", ako ju nazývali Scorpius s otcom. Tam ho učil zaklínadlá a všetko čo sa o čarodejníctve dalo vedieť. Cvičili v obrovskom priestore s pár stoličkami a stolmi a s veľkou knižnicou, za ďalšími tajnými dverami. Z vonka túto miestnosť nie je vidno, lebo na ňu použili skrývacie zaklínadlá.
No a v podzemí, v pivnici je otcova dielňa. Tam to vybuchuje, z kotlíkov sa parí, taví sa kov a tak ďalej a stále dokola. Scorpius tam bol naposledy pred štyrmi rokmi. Tesne pred tým, než začal chodiť do Rokfortu. Od vtedy tam už ani raz nevstúpil, lebo zistil, že to jednoducho nie je jeho parketa. A mal aj pravdu. Bol rád, že neprepadol z elixírov aj keď k tomu nemal ďaleko. Na poslednej hodine elixírov roztavil tri kotlíky a omylom vylial dva svoje nepodarené elixíry na svoj plášť. Z neho veru jeho otec nebude.
"Scorpius. Už aj!" zakričala naňho mama, ktorá sa znovu objavila v bráne ich domu.
Scorpius prišiel za ňou a usmial sa na ňu. Úsmev opätovala, no zase uvidel ten červený záblesk v jej očiach. Už sa jej to musí spýtať. Dala mu prednosť a tak Scorpius išiel prvý.
Zastal pred hlavnými dverami a počkal mamu. Keď bola nablízku, otvoril mohutné, čierne dvere a vsúpil dovnútra. Jedáleň bola napravo, hneď vedľa haly.
Scorpius hneď uvidel svojho otca. Sedel za vrchom stola a pozeral sa na prichádzajúcu dvojicu. Na svojho syna sa povzbudivo usmial a potom venoval tajomný pohľad svojej žene.
"Zavolám slúžku, nech začne nosiť na stôl." Povedala Scorpiova mama a prešla sa do kuchyne.
Medzitým si Scorpiov otec premeriaval syna, ktorý už sedel po jeho pravici. "Čo ti je?" spýtal sa napokon.
Scorpiusa až myklo. "Malo by mi byť niečo?" spýtal sa.
"Nie, ale vyzeráš, že ťa niečo trápi." Začal otec.
"A možno áno." Odvetil syn s nezáujmom.
"Možno?" položil otec otázku a jeho tmavomodré oči sa pozreli do synových bledomodrých.
"Jedná sa to vašich očí." Vyklopil Scorpius nakoniec.
"Našich?" zneistel otec.
"Vašich. Mamy a teba." Reagoval pokojne Scorpius.
"Á. Už chápem. Niečo s našimi očami nie je v poriadku?" spýtal sa otec a medzitým prišla Scorpiova mama aj so slúžkou v pätách, ktorá niesla veľkú striebornú misu.
"Nemohla som to prepočuť." Povedala Scoriova mama a pozrela sa na Scorpiusa. "Zlatko, čo sa stalo. Čo sa ti na naších očiach nepáči?" spýtala sa ho ľúbezným hlasom.
Scorpius zobral svoj náčrtník, ktorý ležal na stole vedla neho a otvoril ho na mieste, kde bola fotografia. Vytiahol ju a hodil na stôl.
"Toto sa deje." Povedal, ba až priam zakričal. Rodičia sa naňho vydesene pozerali a čakali vysvetlenie.
"Dobre si prezrite tú fotografiu." Povedal Scorpius a pozeral, ako sa rodičia pozerajú na svoje mladšie "ja". Bolo vidno, že ešte stále nechápali.
Scorpius sa postavil a začal vysvetlovať a pritom ukazoval na fotografiu.
"Oci, pozri sa na svoje oči na fotografii." Scorpius začal s otcom. "Čo vidíš?" spýtal sa ho.
"Sú...sú..." začal, no Scorpiova mama to dokončila: "Bledšie."
"Presne tak. Bledšie. Prečo ich máš teraz také tmavé? Ako sama Temnota?" spýtal sa Scorpius a pri slove "Temnota" bol vážnejší, ako pred tým.
Otec sa neozýval a tak Scorpius pokračoval s mamou. "Mami a ty. Prečo sa ti občas aj teraz v očiach objaví akoby červený záblesk v očiach?" spýtal sa a rodičia zvážneli. Pozerali po sebe a Scorpiovi sa zdalo, že si vymieňajú potrebné a dôležité informácie. Pomocou myšlienok. Bože prečo sa to len neučil!
"Mami, oci..." začal na nich mäkko.
Rodičia sa s veľkým smútkom pozreli na syna. Niečo tajili, vedel to. Len prísť na to, čo to bolo.
"Scorpius. My ti to nemôžeme povedať." Začala mama. Scorpiusovi sa zovrelo srdce.
"Dali sme sľub." Pokračoval otec.
"Komu?" vyzvedal sa syn.
"Samy sebe." Povedala mama.
"Čo to bol za sľub?" vypytoval sa Scorpius ďalej.
"Že to naše tajomstvo ti nepovieme, kým nebudeš na to pripravený." Odpovedal otec.
"A to bude kedy? Keď budem mať 18?" spýtal sa Scorpius.
"Nie, keď pocítiš to, čo sme pocítili aj my." Scorpiov otec hodil očkom po mame. "Nebezpečnú lásku." Zakončil to a bolo vidieť, že viac už nemôže povedať.
"Musíš pocítiť náklonosť k niekomu nadradenému, alebo k tvojmu nepriateľovi." Dodala Scorpiova mama. "Ak sa to stane, tak potom budeš pripravený uniesť aj naše tajomstvo."
"Veríme ti." Zašepkal otec a objal syna. Chytil jeho hlavu do svojich rúk a pobozkal ho na čelo.
Odišiel za svojou ženou, niekde na vyššie poschodie. Na večeru úplne zabudli. Scorpius si sadol a začal jesť čo mu počas debaty naložila slúžka a rozmýšľal o všetkom, čo tu počul.
Scorpiovi rodičia boli na schodoch na druhé poschodie a už sa rozprávali.
"Pre boha Draco, vieš ako sa teraz bude citiť? Nemôžeme mu to povedať hneď?" spýtala sa Scorpiova mama, ktorá ledva držala krok s Dracom.
"Sharlotte, vieš, že sme si dali sľub. A myslíš, že by bol na to už v tomto veku pripravený?" Draco sa otočil na Sharlotte a keď videl, že nevie odpovedať, odpovedal za ňu. "Nie je pripravený. A ty to vieš." Povedal, zastavil sa na schodoch a pozeral sa svoju krásnu ženu. Ako by sa jej preboha mal vtedy vzdať? Ako by mohol? Veď sa to nedalo...
"Nad čím rozmýšľaš?" spýtala sa ho Sharlotte.
"Na to, ako sme sa dali dokopy." Povedal Draco a po tvári mu prebehol letmý úsmev.
"Musel si si ma vybojovať. Bolo to kruté..." odvetila Sharlotte vážne a s melanchóliou v hlase.
"Viem. Ale mal som z toho dobrý pocit. Vydržal som to pre teba." Hovoril Draco už pošepky.
"Ale čo všetko ti robil!? Ešte ma nechal sa pozerať!" Sharlotte začala tiež pošepky a hlas sa jej triasol pri spomienke na to, čo sa všetko stalo.
"Nespomínaj na to v zlom. Teraz sme spolu a či nie? Máme krásneho syna..." začal Draco povzbudivo.
"Ktorý sa nás bude báť po tom tajomstve. Teda, bude sa báť mňa. A teraz s nami ani neprehovorí." Hovorila Sharlotte zase v smutnej tónine.
Draco to už nevydržal. Pomaly si ju k sebe pritiahol a položil jej hlavu sa svoju hruď. Sharlotte potichu vzlykala a Draco jej jemne hladil vlasy.
Ako ju len mal rád. Nedokázal by pomyslieť, že by musel prežiť čo len deň bez nej. Vybojoval si ju a takmer zomrel. Čo všetko by urobil preto, aby sa jej a Scorpiusovi nič nestalo. Ako veľmi sa o nich bál.
Sharlotte zdvihla hlavu. Boli pár centimetrov od seba. Draco sa jej hlboko pozrel do očí a uvidel červený záblesk. Ako dlho si naňho on zvykal? Priveľmi dlho...Bolo jasné, prečo sa na to Scorpius pýtal. Bolo to nepriehliadnuteľné, išiel z toho strach a Temnota ako povedal jeho vlastný syn. Ach, keby vedel, že má pravdu...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Máš rád/a dážď?

áno
nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama