Som ten, ktorému v duši znela piesen matky-otrokyne.
Tá piesen z mojej duše nikdy, nikdy nevyhynie.
Tak smutno znela, divným bojazlivým bôlom
Sa tíško niesla naším úhorovým polom,
az chytila sa v detskej trasúcej sa duši.
Som ten, co dozrieval pod bicom otrokára,
pod bicom, ktorý nestrábené rany denne znovu pootvára,
ze ziadna z nich sa nikdy, nikdy nezahojí.
Môj chrbát skrivený uz narovnat sa bojí,
no v sklopenom zraku posial skrytá iskra horí...
Som ten, co caká na ston poplašného zvona,
bo tazko zhynút otrokovi, pokial pomstu nevykoná.
Az potom vystriem chrbát, rumen sfarbí líce.
Dovtedy budem sadit stromy, z ktorých rastú šibenice...
Ó, smutno znela piesen matky-otrokyne.
(Ivan Krasko: Nox et solitudo. Verše)
ty kks... aj ked nenavidim sturovcov a seckych o ktorych sa musime povinne ucit a pritom boli nuly TATO BASEN JE FAKT COOL... dobre ze si ju sem dala ninka ;)